Sústredene číta. Svedčí mu to. Páčia sa mi jeho ruky a črty tváre. Má jemné strnisko, nehrbí sa, kabát mu sedí ako uliaty. Drží v rukách hrubý román so zažltnutými stranami. Okolitý svet ho nezaujíma. Ani nedýcha, je ako socha vytesaná z mramoru. Neprestávam ho sledovať, neviem sa ho nabažiť. Najmä po včerajšej návšteve sauny. Tlstý nahý pán mi v priebehu desiatich minút trikrát ukázal svoj holý zadok. Z dreveného vedra vylieval vodu na horúce kamene. Bol neobratný a ledva lapal dych. Plachtu ani uterák nemal. Len chlpaté tukové vankúše, po ktorých mu cícerkom stekal pot. A teraz toto. Krásny chlap s knihou.
Keď nastúpite do MHD, akoby ste prišli do čakárne k obvodnej lekárke. Ľudia kýchajú, dusia sa kašľom a smrkajú. Škrabú sa po hlave, špárajú sa v nose a rýpu sa v chrastách. Poniektorí prehĺtajú lieky, či vyfukujú tabakový dym, ktorý im ešte zostal v pľúcach. Ľahké dievčatá sa maľujú, bezdomovci spia a zvyšok čumí do mobilu. Nikto nemá na kolenách otvorenú knihu.
Knihy totiž už nevídať. Vytratili sa aj z električiek, vlakov, či lietadiel. Vety prešli drastickou diétou, zmenili sa na slová a slová sa scvrkli do písmen. Študujeme len statusy a hashtagy. Málo textu, veľa smejkov. Dlhšie čítanie predstavuje v našom ponímaní len recept či televízny program. I denná tlač šetrí miestom. Do krátkych viet sa musí zmestiť čo najviac pohoršenia, pretože titulky bulvárov nás zaujmú. A tak rozsiahle trilógie zožierajú mole a na diela klasikov sadá prach. Najlepšie kúsky ostávajú zastrčené v kúte kníhkupectiev. Sme to, čo čítame. Nečudo, že nás neustále niečo svrbí.
Teraz však akoby sa zastavil čas. Stojím v autobuse a dívam sa na hrdinu. Nie je roztržitý, nepozerá po pasažieroch, nemorduje sa s dotieravými myšlienkami. Dokonca si ani nevšimol, že ego vodiča je príliš veľké na stiesnenú šoférsku kabínku a musí to kompenzovať. Keď už má šofér MHD život nahovno, tak aspoň terorizuje cestujúcich tým, že ich priviera do dverí. A tento muž len sedí a číta. Neirituje ho všadeprítomný smrad, ani kolóna áut za oknom. Je pohltený príbehom. Prstom pomaly prehodí list na druhú stranu. Hoci je odo mňa na míle vzdialený, nespúšťam z neho oči. Jeho koncentrovanosť a dlaň sa mi tak páčia, že nachvíľu zatúžim byť beletriou.