Oveľa radšej by som obedovala kdesi v kolibe pri krbe. Dobrák bača by mi nabral poriadnu porciu pirohov, plnených poctivou bryndzou. Nemusela by som sa dívať na mužov, ktorí nepostrehli, že im kravata pláva v kelovom prívarku.
Postavím sa do dlhého zástupu hladošov a čakám. Tácky do mňa narážajú z každej strany. Sú v prevahe a provokujú. Kým prídem na rad, som od nich celá doudieraná. Keďže už je dvanásť hodín, obedové menu sa minulo.
„Tak šošovicovú polievku a segedínsky guláš poprosím.“
Okamžite to oľutujem. Toľko kalórií! Predstavím si primadonu, ktorá kúsok odo mňa, v jednej z reštaurácií na nábreží, zobká šalát s kozím syrom za dvadsať euro. Horenos, ktorý jej robí spoločnosť, veľkoryso objedná aj minerálku s citrónom. Siréna na vysokých podpätkoch je spokojná. Jednak za to nebude platiť a jednak ju zelené listy nasýtia. Občas do tých reštaurácií zájdem. Usadím sa medzi silikónové ježibaby a dlhonohé palculienky, aby som sa uistila, že nie som pažravá. Atmosféra je tu príjemná. Po táckach ani stopy, džbány s vodou sú nádherne vyleštené. Pri vedľajšom stole sedia najchudšie ženy v meste. Sú štyri a krásne sa smejú. Neviem si predstaviť, ako s tými nechtami šúpu doma cesnak. S jednou z nich sa stretnem na toalete. Umývame si vedľa seba ruky a dívame sa do zrkadla. Nie je to lichotivý pohľad. Ona kosť a koža, ja krv a mlieko. Bleskovo si usuším ruky a pracem sa odtiaľ aj so svojimi kilami. Kuchár tiež chce, aby som mala figúru ako lusk. Čašník mi na prinesenom tanieri demonštruje jeho odkaz: Jedz iba do polosýta!
„Nech sa páči,“ predavačkin hlas ma vráti do táckarne. Z desaťeurovky dostávam späť len centy.
Nesiem si obed k stolu a smutne naňho hľadím. S prvým hltom sa potvrdí to, čoho som sa obávala. Jedlo je vlažné, takmer studené.
Stravovanie v Eurovei nie je med lízať. Napriek tomu sa tohto cirkusu dobrovoľne dennodenne zúčastňujem, lebo to mám z roboty najbližšie. Čínske rezance ma omrzeli, s bagetami som rozhádaná, na pizzu sa dlho čaká. Šalát, ktorý tu v súčasnosti slávi úspech, je chutný, ale rýchlo spľasne. Stojí sedem eur a zasýti iba na sto minút. Na vyprážané morčacie prsia, hydinové rizoto a fašírku stojí fronta. Rozhliadnem sa a zbadám, že pri pulte v rohu nie je nikto. Podídem k nemu a vypýtam si zeleninovú palacinku. Palacinka robí všetko preto, aby som ju nezjedla. Vypadne z nej zelenina, ostane mi v ruke suchá a gumená. Obnažená sa mi vysmieva do tváre. Za obeť jej padli dva gastrolístky, ale akokoľvek sa snažím, nedokážem definovať jej chuť. Som presvedčená, že nemocničná strava by mi šmakovala viac. Moja sestra, ktorá nedávno absolvovala viacdňový pôst, má pre mňa jasné odporúčanie: nežer.
Vnútorný hlas mi však hovorí čosi iné: Postav sa k sporáku, ty nešťastnica!