„No čo je? Čo je?“ zvolal zo svojej kabínky. „Kde je ten kočík, na ktorý ste zvonili?“
Držala som v ruke ťažkú tašku a pod pazuchou dáždnik. Stála som na jednej nohe a nemala som sa čoho chytiť. Spod čiapky mi vyrazil pot.
„Kde je ten kočík, há? Ja ho nikde nevidím!“
Očividne nás trestal za to, že sme na otvorenie dverí stlačili nesprávny gombík. Tušila som, že nemá svoj deň. Odkedy som nastúpila, prudko brzdil, vytruboval, bohoval:
„Tie pruhy ti načo kreslili!“ nenávistne gánil na okolité autá.
Čo iba ja môžem byť nahnevaná a unavená? Šofér mi demonštroval, že aj on má toho po krk.
Spolu s ostatnými som čakala, kým si uľaví. Masa ľudí pred dverami autobusu sa tiež netrpezlivo hemžila. Dohulákal a poslednýkrát zahrmel:
„Do boha aj s ľuďmi!“
A dvere sa konečne otvorili.
Pravidlo „ženy a deti prvé“ v Bratislave počas adventu neplatí. Každý kope za svoje. Kabelka mi ostala zaseknutá medzi cestujúcimi, nešikovne som ju dolovala z trmy-vrmy. Keď sa mi podarilo dostať na schody, nastupujúci ma stiahli späť. Boli príliš odhodlaní. Moje sily nestačili na prílev nových, nenásytných pasažierov. Slabé povahy jednoducho nemajú tieto dni v MHD čo robiť.
Hrkotajúce sane, čerti a usmievaví ľudia s horúcou medovinou v ruke. Zasnežené kopce, zamrznuté obloky a vysvietené domy. Voňavé kuchyne a rozkúrené trúby. To je advent, ktorý nepoznám. Chcela som si z neho urvať aspoň kúsok, tak som sa vybrala na trhy. Výpary z cigánskych pečienok sa mi zamotali do vlasov. Cítila som ich ešte dlho potom, ako som sa vymanila zo zovretia tiel, umelohmotných pohárov, mastných servítok a vrchovato naplnených odpadkových košov.
Minule ma známa zavolala na rorátnu omšu. Kráčala som vyľudneným mestom. Vo výklade osirelých obchodov smutne blikala výzdoba. Bolo pol šiestej a deväť stupňov nad nulou. Na lavičkách pred Starou tržnicou sa práve prebúdzali bezdomovci, zívali a mrvili sa. Tváre mali ešte zalepené, nemohli ma vidieť. Pred Primaciálny palácom som si všimla betlehem. V tme jasne svietil, volal ma k sebe. Stála som pred ním sama ako prst. Iba ja a svätá rodina. Presunula som sa na Hlavné námestie. Nikde ani nohy. Množstvo nehybných stánkov zoradených vedľa seba pripomínalo mesto duchov. Hviezdy namontované na obrovskom stromčeku žiarili len pre mňa.
Vo františkánskom kostole som nikdy predtým nebola. Bol nádherný. Svietili v ňom iba sviečky. Hlavný oltár vyžaroval slávnostné svetlo. Keď speváci, sprevádzaní hudobnými nástrojmi začali spievať, akoby mi do uší ševelil anjelský zbor. Vo veľkom chráme sa prelínala história s rozprávkou. Zvedavo som si obzerala ľudí. Chcela som vedieť, kto dnes chodí na omše, ešte k tomu za tmy. V mihotavom svetle sviec som videla plno mladých tvárí. Znova a znova som sa ponárala do magickej atmosféry. Rodila sa vo mne tichá radosť, ktorej som sa nevedela nabažiť.
Z kostola som vychádzala už za svetla. Prvýkrát som zažila pocit skutočného adventu. Bola som taká povznesená, že vrany na okolitých stromoch mi pripadali ako nebeské vtáky. Mesto bolo útulné, mĺkve a prajné.
Počas obednej pauzy som vybehla von pod zastretú oblohu. Na preplnenej ulici ma obklopoval zvuk náhlivých krokov. Vrany boli opäť iba škriekavé poľné vtáky, dotvárajúce nevrlý predvianočný obraz. Človek neustále balansuje a vypadáva z tempa. Hrbí sa pod ťarchou tašiek, je ohučaný z kolied a reklám. Blížia sa najkrajšie sviatky v roku. Zaželajme si mať schopnosť udržať si vnútornú rovnováhu a vidieť čo najviac vtákov. Tých nebeských.