Rakúske mestečko Neusiedl am See pulzovalo atmosférou jesennej slnečnej nedele. Plné boli iba cukrárne. Priľahlé uličky, lemované farebnými stromami, zívali prázdnotou. V meste sa zdržuje približne osemdesiat utečencov čakajúcich na azyl. Vstúpila som do budovy, v ktorej bývajú. Dvere na izbách mali otvorené. Prekvapil ma poriadok, aký tam vládol. Na zadnom dvore debatovala skupinka mladých chlapcov. Jeden z ich mal nohu položenú na futbalovej lopte. Miestni sa im snažia obdobie čakania spestriť vzájomnými futbalovými zápasmi (utečenci verzus rakúski dôchodcovia), požičiavaním bicyklov, či kurzom nemčiny. Tunajší triatlonista sa ponúkol, že ich bude trénovať.
Aymanovi, mladému mužovi zo Sýrie, sem cesta trvala dvadsať dní. Stála ho celý majland. Vylodil sa na ostrove Kos. Žiadne drámy počas plavby nezažil, čln nebol preťažený, boli na ňom približne tridsiati. Ženu a dvoch synčekov nechal doma, peniaze na cestu stačili iba jemu. Denne si volajú. Dom, v ktorom bývajú, zasiahla bomba iba čiastočne. Rozbila im okná. V tom čase boli všetci vnútri, našťastie, nikomu sa nič nestalo.
„Ale aj tak,“ vravel. „Je to veľký stres.“
Ayman dofajčil a vytiahol telefón. Ukazoval mi momentky z rodinných osláv, zasnežené sýrske námestia, exotické ovocie, dokonca aj najnovšie fotky z Rakúska. Utečenci pri kaplnke pod vinicami v Burgenlande. Rakúšania sa mu zdajú milí a nápomocní. Ospravedlňoval sa za chabú angličtinu. Predstavovala som si, ako ničí kostoly, kope do padnutých krížov, rozpína sa, mädlí si ruky a ráta eurá. Ako hrdo kráča do mešity, ktorú tu postavil a ako si na rodičovskom združení svojich synov nárokuje na zavedenie pravidla zahalených spolužiačok.
Siahol po lyžičke, nabral ňou cukor a rozmiešal ho v káve.
„Ľudia sa vás boja.“
„Tí, ktorí sem prichádzajú, nie sú zlí,“ odvetil.
Ayman je Drúz, v Sýrii pracoval ako inštalatér. Keď sme sa lúčili, nedokázala som z neho dostať, čo potrebuje. Naveľa priznal, že nemá topánky na zimu.
„A cigarety sú tu strašne drahé!“
Vrátim sa na začiatok blogu. Ten večer som trávila v spoločnosti skvelých a zaujímavých ľudí. Dvaja z nich boli spolu týždeň v Röszke. V čase, keď tam príval migrantov kulminoval. Prišli odtiaľ s odlišnými pocitmi. Opäť sa potvrdil známy fakt. Keď sa dvaja pozerajú na ten istý červený hrnček, tak jeden vidí modrú šálku a druhý žltého slona. Pravdu nosíme v sebe, cez ňu vidíme svet, naša optika je naša pravda. A tak vlastne nemusíme nikam chodiť. Ak, tak iba do vlastného vnútra.
Spravodajské kanály boli v ten večer plné srdcervúcich záberov. Brčkavé dievčatko, sediace kdesi na poli, nôžky v blate, hlávka pod dažďom. Nehybné telá nadnášané vlnami. Nevládala som sa na to dívať, zbabelo som vypla televízor. V tichu, ktoré nastalo som bezradne sedela na gauči. Musela som niečo urobiť. Pohľad mi padol na vysávač v rohu. Pustila som sa do glancovania. Povysávala som a umyla dlážku. Utrela som prach, vydrhla vaňu a vytriedila odpad. Keď nedokážem upratať vo svete, nech mám poriadok aspoň u seba.