„Čo si dnes taký nevrlý?“ spýta sa žena šípiaca nebezpečenstvo.
Muž v zelenej mikine sa neochotne nadýchne:
„Prepáč, ja to akosi nezvládam. Potrebujem čas.“
V jej hlave sa rozbije veštecká guľa. Zhrozene sa díva na svoju jagavú budúcnosť roztrieštenú na tisíc kúskov.
Žena hľadá akékoľvek rozptýlenie. Pracuje dvanásť hodín denne, drží diétu, registruje sa na zoznamkách. Sú to však iba krátkodobé zábavy predurčené stroskotať. Žena si nevie dať rady s vlastným zúfalstvom. Rekapituluje čo urobila zle, keď ju muž v zelenej mikine opustil. Dumá, pri ktorom močarisku býva striga, ktorá by jej namiešala elixír šťastia. Vypila by ho, hoc by v ňom plávali aj rozdrvené uši žaby.
Sedí zhrbená v kaviarni, pred sebou má špenátové smoothie a zíza na akýsi plagát s názvom: „Šťastie je vo vašom bruchu“. Nerozumie tomu. V bruchu?
„Dívať sa dozadu by sme sa mali iba preto, aby sme si uvedomili, ako ďaleko sme sa posunuli,“ mudruje ženina kamarátka na lavičke v parku plnom zaľúbencov.
Kamarátka znenazdajky začne fňukať:
„Večer sa to vraj v Tescu hemží slobodnými mužmi. Obšmietam sa okolo špagiet a nič. Akurát som si vyslúžila pozvanie na kávu od štrbavého týpka. Ani mne vlasy nevejú každý deň, ale zuby musia byť!“ utrie si sopľavý nos do ženinho pleca. „Také veľké mesto. A ani jeden vhodný chlap v ňom!“
Žena chce kamarátku utešiť, v panike vbehne do prvej cukrárne a vyjde z nej s krabicou zákuskov.
Na druhý deň sa žena s veľkým sebazaprením zúčastní triednej stretávky. Pije rum s kolou a nebyť Vojta, ktorý ju vyzve, aby povedala, čo má nové, ani nezdvihne hlavu.
„Je doba dámskej volenky. Muž si vyberá a nemusí ani prstom pohnúť,“ chlácholí ju Vojto, prezývaný Alfasamec. „Baby sa ponúkajú všade. Bol som na vinobraní a kým som vypil burčiak, mal som vo vačku tri telefónne čísla. Vedia, že kto zaváha, nežerie.“ Vojto sa rozrehoce a pritiahne pozornosť ostatných spolužiakov. Žena si s nimi štrngne. Neskoro v noci padá do postele príjemné opitá s plávajúcim žalúdkom.
Prebudí sa nešťastná. Vyštartuje do chladničky pre veterník. Na obed si dá cviklový šalát a je jej ešte horšie. Takto to ďalej nejde, húta bezradne na toalete. Dlaňou sa dotkne brucha, nevie pochopiť, ako tam môže byť šťastie. Večer si nahlas púšťa televízor, aby zahnala myšlienku na muža v zelenej mikine. Aj si poplače, aj sa ponorí do vane s morskou soľou, ale je to prd platné.
„Mám jednu zlú a jednu dobrú správu. Nikto a nič Vás nikdy neurobí šťastnou.“
„A tá dobrá?“ pípne žena v útulnej ordinácii.
„Nikto a nič Vás nikdy neurobí šťastnou,“ usmeje sa psychológ.
Žena odchádza zo stretnutia akási ľahšia, prvýkrát od rozchodu pripustí, že nenastal koniec sveta. Sadne si pod strom a privrie oči. Bude mať dosť času na to, aby si overila, že muž v zelenej mikine nemá s jej šťastím nič spoločné. Šťastie je stav, na ktorý sa treba naladiť vo svojom vnútri. To bude to brucho. Ako povedal psychológ, môže tak učiniť iba ona sama. Náhle otvorí oči, vyskočí a zúrivo si oprašuje gate.
Tak to chodí. Dostaneme kopačky, pozviechame sa a keď sa zdá, že už-už prídeme na niečo prevratné, zistíme, že sedíme v mravenisku. La Dolce Vita!