Platformy jej pri každom kroku napínali lýtka. Na vrchnej pere sa jej perlil pot a vlniace vlasy jej padali na úzky driek. Nie, Beyonce neprdí.
Ani negrgá, ani nesoplí. Pevné stehná, mačacie oči, saténová suknička. Kakaovej bohyni patrilo celé pódium. Ktovie ako zaspáva. Ja som Beyonce, chodiaca dokonalosť. Spievam, tancujem, fotím titulky, nejem oškvarky a nešpáram si v nose.
Že Beyonce prdí, som zistila až počas jedného zaoceánskeho letu, keď som sa dívala na film o nej. V širokom svetri, s napuchnutými očami nenalíčená plakala nad stratou dieťaťa. Hviezda potratila. Bežne ju sprevádza roj ochrankárov, pätnásť kamiónov a verný manžel. Teraz sedela na gauči a trúchlila. Dostala sa do situácie, ktorá sa môže stať komukoľvek a trpela rovnako ako ktokoľvek z nás.
Keď si áčková celebrita stúpne na šaty, vyzerá to oveľa lepšie ako keď si na ne stúpne fúzatá cigánka tlačiaca vozík potravinového reťazca. My obyčajní ľudia máme tendenciu pred celebritami zneistieť. Bola som na odovzdávaní cien za zodpovedné podnikanie, a to bolo samé: „Vážený pán prezident, Vaše excelencie.“ Až keď Andrej Kiska chytil gitaru a začal spievať hit „Úsmev“ celá sála ožila. Razom boli všetci na nohách! Ani som netušila, že som odjakživa túžila vidieť prezidenta na zadymenej rockovej scéne. Stál pred mikrofónom v obklopení bubnov a s vervou sa pustil do refrénu. V tej chvíli pre mňa urobil viac, ako keby parlamentu vrátil akýkoľvek zákon. Spotil sa pod teplom žltých reflektorov, vyzliekol sa z nálepiek a titulov. Obecenstvo mu za to zobalo z ruky.
Pápež František v jednom rozhovore priznal, že najviac sa bojí toho, aby nespyšnel. Keď vyjde na balkón a nekončiaci dav ľudí začne aplaudovať, neustále si pripomína, že tu nie sú kvôli nemu. Že nie je hoden väčšej pozornosti ako tamten veriaci v modrej kapucni, ktorý sa so sklonenou hlavou modlí na mrholiacom námestí svätého Petra.
Prdí aj Beyonce, aj prezident, aj pápež. Prdíme všetci, sme na jednej lodi.