Monika Nagyova
Úprimné pozdravy z Bratislavy: Žijeme si tu ako v rozprávke
Čítam knihu ovenčenú cenami, ale nedokážem sa sústrediť, lebo muž oproti mne sa hlasno rozosmeje.
Autorka románu Sídlisko, moderátorka, Slovenské literárne centrum, Podcast Knižná revue Zoznam autorových rubrík: Úprimné pozdravy z Bratislavy, Zo života vo firme snov, Denník starej dievky, O pocitoch smrteľníka, Showbiznis je drina, Čo je "in", Pribalím vás do kufra
Čítam knihu ovenčenú cenami, ale nedokážem sa sústrediť, lebo muž oproti mne sa hlasno rozosmeje.
Obdivujem matky, lebo majú najťažšie poslanie zo všetkých. Avšak o čosi viac obdivujem nematky.
Už aj vaňa mi je priúzka. Vari je to trest za obžerstvo? Azda si hriešni ľudia nezaslúžia kúpeľ?
V divadle, na sedadle predo mnou sedí žena. Má dlhý nos a špicatú bradu. Nedíva sa na scénu, ale na muža vedľa seba.
V roku 1929 mala moja prababka v šamorínskom dome namočené ruky vo vode, keď do dverí vošiel jej muž.
Raz som v reštaurácii sedela tak, že vďaka vyvýšenému miestu som mala výhľad na stôl, pri ktorom jedli dvaja mileniáli.
Nastúpim do auta a taxikár sa nenechá vyrušovať. Mobil má na hlasitom odposluchu a ďalej telefonuje.
Táňa Pauhofová podišla k publiku a pýtala sa divákov, či majú deti. Modlila som sa, aby neoslovila mňa.
Napriek klimatickým hrozbám mestskou hromadnou dopravou cestujú najmä narkomani, ľahké devy a pracujúca trieda.
Na tom smutnom sídlisku, kam okrem pápeža nik nechce ísť, som pred rokmi strávila niekoľko dní. Zistila som, že existuje peklo a že nemusím najskôr zomrieť, aby som sa doň dostala.
Trik je v tom, že musím žiadať o správnu vec. Trvalo mi dlho, kým som prišla na to, čo to je.
V MHD sa ku mne predieral muž a volal: „Monika, ahoj!“ Znervóznela som, lebo jeho tvár som nespoznávala. Hrýzla som si spodnú peru a burcovala svoju pamäť. Kto to je? Kto to, preboha, je?!
V ženských magazínoch sa vždy dozviete, čo je správne. Majú však redaktorky týchto časopisov pokyny aj pre tie z nás, ktoré sú nahnevané, osamelé alebo hladné neustále?
V banke ju chceli povýšiť, ale ona dala výpoveď. Nemala chuť zabarikádovať sa v kancelárii. Založila si živnosť, chcela pomáhať ľuďom tak, aby hneď videla výsledky.
Každý rok organizujeme firemnú turistiku s kolegami z okolitých krajín. Sme rozdelení do viacerých skupín a raz to vyšlo tak, že som celý deň trávila s ôsmimi mužmi z Čiech.
Už sú to viac ako tri roky, čo som toho muža videla naposledy a predsa ho nedokážem pustiť z hlavy. Prvýkrát sme sa stretli na letisku. Čakal ma v príletovej hale a v rukách držal kvety.
Nastúpila k nám kolegyňa, ktorej mama bola mojou rovesníčkou. Oznámila mi to náhodou v rámci nášho neformálneho rozhovoru. Usmievala som sa na ňu, ale vo vnútri som krvácala.
Mená osôb sú pozmenené, všetko ostatné v príbehu je autentické. Kľúčová časť deja sa odohrá v noci pred jedným z panelákov na bratislavských Dolných honoch.
Sadlo zohráva v živote mnohých žien kľúčovú úlohu. Ustavične na nich visí a pri chôdzi sa im nehanebne natriasa. A čo je najhoršie, neopúšťa ich ani v tých najintímnejších okamihoch.
Na Schwechate som pila kapučíno s jemnou nadýchanou penou a čakala na svoj let. Opájala som sa falošnou predstavou, že ak ma lietadlo vynesie nad oblaky, môžem ujsť pred vlastnou identitou.