Posledná bohyňa

Autor: Monika Nagyova | 9.1.2017 o 11:44 | Karma článku: 5,40 | Prečítané:  862x

Priznám sa, som plná očakávania. Prečítala som knihu „Žítkovské bohyně“ od Kateřiny Tučkovej a teraz mierim na miesto, kde sa to celé odohrávalo. Na Žítkovú. 

Les je tak hustý, že sa v ňom drží tma. Na aute stiahnem okná. Hora je ponorená v hmle. Odrazu vykukne slnko a ostrý lúč pretne tieň. Lom svetla akoby kúzlom dopadne na vozidlo, v ktorom sedím s kamarátkou. Nečudo, tento kraj je začarovaný!

Bohyne tu boli odnepamäti. Na zastávke autobusu, ktorý sa na Žítkovú raz za čas vyšplhal, často vystupovali cudzí ľudia. Chvíľu postávali a váhali, kadiaľ sa vybrať. 
„Dievčatko, nevieš, kde tu býva bohyňa?“
„Čoby som nevedela!“
A dievčatko im ukázalo cestu. Štveralo sa s nimi po kopcoch, vyzvedalo, čo ich trápi a trpezlivo čakalo, kým si návštevníci potrebovali odpočinúť a nabrať dych. Míňali chudobné obydlia postavené z dreva či hliny. Letmo pozdravili obyvateľov, ktorí sa lopotili pri zemiakoch. Pestovali aj žito a vo veľkom sa tu vypaľoval alkohol. Strmé cesty a život na samotách nie je med lízať. V tejto drsnej hornatej oblasti by človek raz dva zablúdil. Dievčatko, ktoré od bohyne za túto službu dostávalo odmenu, konečne zastavilo a ukázalo pred seba:
„Tamtá chalupa!“
Zmordované bytosti sa dovliekli k dverám a zaklopali. Vychýrená liečiteľka im otvorila, ponúkla ich pálenkou a vypočula si ich bôľ. Vždy vedela poradiť. Obrátila sa k Bohu, odriekavala modlitbičky, kombinovala byliny a odlievala vosk. Ten jej pomáhal predpovedať budúcnosť. Veštenie bolo na moravských kopaniciach populárne. Rýchlo sa rozkríklo, že v starých chatrčiach sú ukryté ozajstné čarodejnice. Po radu si sem prichádzali aj boháči z Viedne. 

Stojím na tej istej autobusovej zastávke, na ktorej sa kedysi maródi nesmelo obzerali, ale žiadne dievčatko tu nie je. Voľakedy tu žila bosorka na bosorke, dnes scenériu dopĺňajú iba obrovské stáda kráv a oviec, ktoré sú roztrúsené po širokých pláňach. A predsa cítim niečo zvláštne, akoby boli kopce Bielych Karpát popretkávané mágiou, ktorú nikdy nepochopím. 

Ráno sa vyberieme na prechádzku. Všade sú samé kríže, zvony a kaplnky. Je tu ticho, počuť len šušťanie listov, po ktorých kráčame. Len sem tam sa ozve zvuk bučiacej kravy, či mékajúcej ovce. Bohyne tu čarovali tristo rokov, poniektoré vedeli zahnať aj búrku. Posledná z nich, bohyňa Irma, zomrela v roku 2001. Do jej chalupy teraz mierime. Noví majitelia ju opravili, ale nezmenili. Interiér aj exteriér vyzerajú tak, ako vyzerali v minulosti. 

Stojím na priedomí Irminej chalupy a viem si živo predstaviť ako tu na svitaní zarezala sliepky a potom vybehla do lesa, lebo potrebovala zozbierať bylinky, na ktorých sa ešte ligotala ranná rosa. Okopávala neúrodnú kamenistú pôdu a v stodole sušila ovocie. Vstúpim do skromne zariadenej kuchyne. Tu Irma prikladala do ohňa, miesila cesto, piekla pagáče a varila čaj. V lone prírody ju nič nerozptyľovalo. Načúvala zvukom zvonka a poznala pradávne zákony, ktoré si bohyne medzi sebou odovzdávali z generácie na generáciu. 

Vojdem do liečebne. Je to malá miestnosť s jednou posteľou a rozvešanými ružencami. Chorý človek, ktorého Irma liečila, tu neraz ležal aj dva týždne. Ak by steny tejto miestnosti vedeli rozprávať, určite by odriekavali modlitby.  

Na poličke pod oblokom je Irmina posledná fotka. Usmieva sa na nej žena so šatkou na hlave, oči má mierne prižmúrené. Pozerám na fotku v rámčeku a rozmýšľam, aké boli jej tajomstvá a či ich skutočne nikomu neprezradila. Len sa na mňa ďalej díva a usmieva. Akoby mi chcela povedať, že mi nič nemusí hovoriť. 

V nedeľu ráno navštívim kostol v Starom Hrozenkove. Zvony hlasno zvonia a dnu sa trúsia ľudia. Myslela som si, že z kopaničiarov, ktorí sa tu pravidelne schádzajú na omši, bude ešte zopár nosiť kroj, ale nikoho takého nevidím. Stojím vzadu a obzerám si to tu. V rokoch 1910 až 1920 tu slúžil farár, ktorý bohyniam narobil najväčšiu galibu. Vyzýval ľudí, aby neverili starým babám, ale medicíne. Aby čáry-máry vymenili za lieky. Bohyne to mali ťažké. Neraz sem hodiny schádzali z okolitých osád, pešo vo fujavici, aby si počas kázne vypočuli, že sú dielom diabla. 

Atmosférou kopaníc som očarená ešte dlho potom, ako sa odtiaľ vrátim. 
V nedeľu ráno musím skoro vstať. Vyjdem z domu rovno do tuhého januára. Kríky sú biele, zo striech visia cencúle. Kráčam opatrne, všade sú samé zrkadlá. Okolo hlavy sa mi vznáša para, ktorú vydychujem. V diaľke sa vynára slnko, zastanem a prižmúrim oči. Také obyčajné svitanie a koľko krásy vie narobiť. Mágia je schovaná v každodennom živote.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Pixar nikdy nedobehneme, ale máme iné prednosti, hovorí autorka Lichožrútov

Drž sa ľudí, ale drž sa od nich ďalej! Pravidlo jeden pre ponožkožrúta.

ŠPORT

Predviedol sólo od polovice ihriska. Weiss strelil v Katare krásny gól

Slovenský reprezentant strelil svoj desiaty gól v prebiehajúcej sezóne a patrí k najlepším kanonierom súťaže.

KOMENTÁRE

Ktorý Boh mohol toto dopustiť? (Píše Michal Havran)

Súčasná politická teológia opustila aristokratické predstavy o politickom mesiášovi.


Už ste čítali?