My, mučeníci z Vrakune, chceme summit každý deň

Autor: Monika Nagyova | 19.9.2016 o 7:58 | Karma článku: 9,07 | Prečítané:  1519x

Štát sa o mňa v piatok dôkladne postaral. Trolejbus som mala iba pre seba, patrili mi aj prázdne cesty. Občas sa na ulici zjavil človek v uniforme, pripravený pomáhať a chrániť. Navyše, cestovala som zadarmo.

Keď som nastúpila do dopravného prostriedku, nedokázala som čítať knihu. Mala som ju položenú na kolenách a dívala som sa okolo seba v nemom úžase. O niekoľko zastávok pristúpili ľudia. Narátala som nás šesť. Obzerali sme sa po sebe a mali sme čo robiť, aby sme nezačali výskať od radosti. Ani v lete, ani počas vianočných sviatkov sme nezažili takú pokojnú a plynulú premávku. Ak by rýchlostnú cestu R7 postavili už pred piatimi rokmi, bolo by to zúfalo neskoro. Nečudo, že my, obete nekonečných ranných kolón, sme si zrazu s toľkým šťastím nevedeli dať rady.   

Skúsila som sa upokojiť a pohodlne som sa uvelebila na sedadle. Slnko vykúkalo spoza stromov. Nebo bolo čisté, na oblohe neplával žiadny mrak. Na lavičkách sedeli iba bezdomovci. Liali do seba čučo a sledovali húkajúce autá, ktoré popri nich z času na čas prefrčali. Osamelý reportér TA3 stál pri krajnici a vánok mu strapatil vlasy. Čakal, kým si jeho kolega pripraví kameru. Obďaleč na pumpe tankovalo jediné auto. Policajné.

Trolejbus zastavil a otvoril dvere. Neverila som vlastným očiam. Tam, kde sa vždy tisli ľudia, pripravení dostať sa dnu za každú cenu, bola iba hŕba lístia. 

Čochvíľa som bola v cieli. Vystúpila som z trolejbusu a prešla popri príslušníkovi verejnej bezpečnosti, ktorý práve dojedal jogurt. Prechádzala som cez cestu bez toho, aby som sa dívala doľava či doprava. Táto bratislavská idylka sa mi neskutočne páčila. Ruch mesta, škrípanie bŕzd a trúbenie áut vystriedalo ticho. Nasávala som ho s blaženým výrazom na tvári. Vzduch bol svieži, trávniky pokosené. Nevdojak som si spomenula na Mečiarove slová, ktoré vyslovil v dobrej viere počas svojho rozšafného vládnutia. Že z tejto krajiny raz bude malé Švajčiarsko.

Od dverí k dverám mi cesta trvala dvadsaťšesť minút. Pre porovnanie, minulý týždeň, v jedno zachmúrené ráno, som rovnakou trasou cestovala hodinu a štyridsať minút. Napadlo mi, či sa už náhodou nenapĺňajú slová nášho bývalého vodcu. Do práce som prišla oddýchnutá a s úsmevom na perách. Ako taký Švajčiar.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Systém, ktorý zostrelil lietadlo nad Ukrajinou, priviezli z Ruska. Pozrite si tlačovku

Pri tragédii spred dvoch rokov zomrelo 298 ľudí na palube letu MH17.

AUTO

Viete, akými spôsobmi sa dnes kradnú autá?

Podľa oficiálnych štatistík polície vlani zmizlo 1 932 áut.


Už ste čítali?