Náš kaplán učaroval rómskym deťom

Autor: Monika Nagyova | 22.6.2016 o 9:10 | Karma článku: 14,40 | Prečítané:  5456x

Bola som na farskej opekačke. Sedela som pri ohni, zarozprávaná so známymi, keď mi na hlavu spadla marhuľa. Vtedy som uvidela prichádzať bandu cigánčat. 

Prišli bez rodičov a bolo ich veľa. Rozhodli sa nedeľu tráviť v záhrade za kostolom. Viem presne, kde by teraz boli. Na frekventovanej ulici pred domom obhryzenom potkanmi alebo by sa hrali vo dvore na hromade smetí, ktorú vidno z cesty. Hneď ako zazreli kaplána, vrhli sa na neho. 

Kaplán s nimi hral futbal, okrikoval ich menami a naháňal sa s nimi. Detváky boli spotené, hlučné a šťastné. Jašili sa s loptou, váľali sa na trávniku a smiali sa.  
„Nechcete farské jaterničky? Alebo ochutnáte fazuľovicu? Ja som ju robil, je vynikajúca!“ oslovil ma, ale rómske deti mu už dýchali na krk a ťahali ho za lakeť. Začína druhý polčas! 

Vyučuje ich náboženstvo, organizuje pre nich športové aktivity a berie ich na zmrzlinu. V cukrárni ich rozosmieva a keď treba, v škole ich prísne zahriakne. V poslednom čase ich pribudlo v kostole veľa. Deväťroční chlapci so šibalským úsmevom poslušne stoja a odriekajú otčenáš. Dievčatá počas omše ani neceknú, idú na svojom hrdinovi v kňazskom rúchu oči nechať. Ten spieva tak, že sa steny chrámu chvejú. Je v tom taká sila, radosť a hĺbka až vám naskočia zimomriavky. Cez bohoslužbu sa na kakaový drobizg pozerám znova a znova. Je to pekný pohľad, nevídaný.    

„Dáte si?“ ponúkol ma pod marhuľovým stromom malý Róm čipsami. 
„Nemôžem si vziať, ja ich tak ľúbim, že trochu mi nestačí. Musela by som ich zjesť všetky!“ 
„Tak si ich nechajte,“ odvetil bez váhania a podal mi celé balenie.
Keď bol čas po veľkej akcii upratať, rómske deti sa chytili ako prvé. Ukladali stoličky, spratávali zo stola, vynášali odpadky. 
„Ktorí z vás už mali sväté prijímanie?“ spýtala som sa, vlečúc s nimi lavičku do garáže. 
„Ja!“ ozvalo sa dievča s hustými vlasmi po driek, očami černejšími ako uhlie. „A tieto štyri a oni traja.“
„Ja budem mať na budúci rok!“ zvolal brčkavý chlapček, ktorý mi pomohol otvoriť dvere. 
„Aj ja!“
„Aj ja budem mať!“
„Ja už som mal!“ prekrikovali sa ďalší. 
Prvé sväté prijímanie bolo v ich očiach vzácne, určené len pre vyvolených. 
„Ešte treba s niečím pomôcť?“ spýtal sa ufúľaný chlapčisko. 

Spomenula som si na veľkonočnú nedeľu. Zlatý dážď prevísal cez ploty, o vyľudnené námestie sa opieralo slnko. Práve som tade prechádzala autom. Prázdnymi ulicami kráčal farár a kaplán, v rukách mali tašky. Zrejme sa vracali z návštevy, kde sa podával slávnostný obed a niesli si výslužku. Rómske deti posedávali na múriku pri hojdačkách. Keď kňazov zbadali, vyskočili a rozbehli sa k nim. Spomalila som a v spätnom zrkadle sledovala, ako so širokým úsmevom rozbaľujú škatule s koláčmi.   

Nie všetci máme moc meniť ľudí okolo seba, ale na vlastné oči som videla, že sa to dá. Možnože keď sa zbavíme predsudkov, svet nám ukáže úplne inú tvár.   

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.


Už ste čítali?