Za to, že nemohol s kamarátmi prenocovať v lese, trucoval celý víkend.
O 47 rokov neskôr mu tí istí kamaráti zavolali a ja som bola pritom, keď to zdvihol.
„Šanko, všetko najlepšie k meninám!“ z telefónu sa ozval zborový spev.
„To boli Alexandrovci?“ smial sa oco.
„Nie, zbor Židov!“
Partiu kamarátov som ocovi odjakživa závidela. Ešte ako neplnoletí fagani sa premávali na motorkách Pionier a kopali si loptu na malom pľaci za koľajnicami. V roku 1975, ako čerství dospeláci, založili futbalový klub „Trambus Hviezda“. Názov bol odvodený od zamestnania hráčov, ktorí už jazdili na nákladných autách zn. Trambus a od krčmy Hviezda, kde sa konali pozápasové porady. Prenajali si futbalové ihrisko, zvolili si pokladníka i kronikára. Klub sa rozrastal. Muži nezaháľali, organizovali plesy, kartárske súťaže a zabíjačky. Súťažili vo varení guláša, splavovali Dunaj, navštevovali festivaly, usporadúvali čundre. Manželky zbytočne zatínali päste a škrípali zubami. Odpoveďou im boli trampské piesne o nesmrteľných priateľstvách.
Na fleku pod starým dubom sa konali chýrne oslavy. Ako malá som sa často zobúdzala za zvukov gitary a spevu. Vyliezla som zo stanu strapatá a žmúrila som do slnka. Pri ohni už sedelo plno chlapov a v kotle sa varila fazuľová polievka. Ujo Mišo prestal hrať a zvolal:
„Dobré ráno, slečna!“
Nikdy som nevedela, či tam sedia od večera, alebo vstali skoro ráno. Spolu s ostatnými deťmi som behala po lese, ktorý voňal od medvedieho cesnaku a v jazere som chytala žubrienky. Hľadala som palicu s ostrým koncom, aby som ňou vedela prepichnúť špekačky. Bola som začmudená od dymu, prsty som mala čierne od toho, ako som vyťahovala zemiaky z pahreby. Futbalisti súťažili v preťahovaní lanom, pretláčaní rukou, či v tom, kto najrýchlejšie vypije krígeľ piva. Boj o víťazstvo sprevádzalo hlučné povzbudzovanie.
V roku 1992 sa konal pamätný 24 hodinový zápas medzi Trambusom Hviezda a Tryskáčom. Deň aj noc sa hral futbal. Nekonečné derby prerušili iba požiarnici, ktorí pokropili hraciu plochu vodou, keďže bolo teplo a prášilo sa. Hráči si tak mohli na pár minút vydýchnuť. Boli mladí, plní sily. Stačilo, že im masér premasíroval lýtka a hneď bežali späť na ihrisko. Výťažok z tohto podujatia putoval na detské oddelenie v nemocnici v Podunajských Biskupiciach.
Prvá smrť prišla nečakane skoro. Ujovi Mišovi hrali na pohrebe kultovú country skladbu: „Tam u nebeských brán“. Interpret v nej spieva o tom, ako mu tu bolo dobre a že krajší svet vôbec nehľadal. V očiach sa mi hromadili slzy veľké ako hrach. Myslela som na to, ako ma rozhojdával, keď na mňa prišiel rad. Hojdačka z lana visela na konári starého duba a on dával pozor, aby sa v dlhom rade netrpezlivých detí nikto nepredbiehal.
Čas neúprosne bežal. Jeden turnaj striedal druhý, hráčov vymenili synovia a neskôr aj vnuci.
Sú z nich dôchodcovia, za loptou už nebehajú, ale každú nedeľu ich vidím pri futbale, ktorý sa už 41 rokov hrá vždy v tom istom čase od 9:00 do 10:30. Po zápase sa podávajú kuracie krídelká, či pečené klobásy. Ocovu družinu považujem za ohrozený druh. Takéto silné kamarátske puto je veľmi zriedkavé. Dnešok je príliš rýchly na ozajstné priateľstvá. Mali by ste ich vidieť, keď sú pohromade. Rozprávajú sa bez slov a smejú sa aj bez vtipov. Toto mužstvo nikdy neprehrá.
Páni, je mi cťou.