„Čo dávajú chlieb zadarmo?“ zašomral okoloidúci muž v šedom kabáte.
Mohol mať toľko rokov koľko mám teraz ja. Ujo, keby ste vedeli, kto má v tej predajni autogramiádu!
Pristúpila som k Paľovi Haberovi. Mala som guču v hrdle a triasli sa mi ruky.
„Pre koho to bude?“ spýtal sa s fixkou v ruke a vesmír sa zastavil.
„Monika.“
„Ako?“
„Monika,“ zabľabotala som ešte raz.
Vystrela som k nemu dlaň, zvierajúc v nej koruny za plagát.
„Ale platí sa tam,“ usmial sa a ukázal na pokladňu.
S podpísaným plagátom v ruke som sa voľky-nevoľky musela pohnúť. Na krk mi už dýchala ďalšia severanka. Písal sa rok 1991 a Paľo Habera sa so mnou rozprával až o dlhých trinásť mesiacov neskôr.
Na Novej Scéne ho v predstavení „Evanjelium o Márii“ večer čo večer ukrižovali. Čakala som, kým sa z role Ježiša prezlečie a príde k svojmu autu. V škole sme dostali za úlohu zostaviť dotazník, dať ho vyplniť respondentom a vyhodnotiť odpovede. Dotazník som dala vypísať aj jemu. Nič lepšie mi nenapadlo. Čo so mu mala povedať? Že mám z neho motýle v bruchu? Nedopadlo to dobre. Zajakávala som sa a vysychalo mi v hrdle. Paľa Haberu otázky o knihovníctve nenadchli. Odpovedal stroho, podpísal sa ako Jožo Ráž. Ani raz sa na mňa poriadne nepozrel. Videl by, ako mi blčia líca a horia uši. Prišla som domov a kým som nezaspala, počúvala som pieseň pre nesmelých.
Naši ma nepustili na koncert, ktorý sa konal v športovej hale Pasienky. Vraj som ešte malá. Na druhý deň o ňom spolužiačka Nina nadšene rozprávala a ja som sa musela premáhať, aby som neozelenela od závisti. Keď z tohto koncertu dávali prenos v televízii, na Ninu bol viackrát detailný záber. Sedela frajerovi na pleciach, držala v ruke zapaľovač a spievala. Nebola som si istá, či ma štvalo viac to, že som prepásla koncert, alebo to, že mňa by žiadny chalan neudvihol.
Na Maxi Super awards bol nedýchateľný vzduch. Po chrbte mi stekal pot a čelo som mala zarosené. Podarilo sa mi pretlačiť do prvého radu, ale márne som sa pokúšala o očný kontakt. Paľo Habera stál na pódiu a preberal jednu cenu za druhou.
Haberománia sa šírila po celej krajine. Na bratislavský amfiteáter priletel vrtuľníkom. Každý si z neho chcel uchmatnúť, celé Slovensko čakalo na premiéru Fontány pre Zuzanu II.
Dni sa míňali, rástla som do krásy, ale ani to nepomohlo. Raz sa mi pred koncertom pošťastilo dostať sa do zákulisia. Striehla som na to, kedy sa otvoria dvere jeho šatne. Keď sa tak stalo, bolo to rýchle. Bleskovo prefrčal po chodbe s cigaretou v ruke. Nenašla som odvahu osloviť ho. Prešiel popri mne akoby som bola vzduch.
Roky ubiehali, odrazu som bola dospelá. Na videokazety s jeho televíznymi vystúpeniami sadal prach. Starostlivo som ich poutierala a v chronologickom poradí poukladala do skrine. Časopisy som vložila do krabice. Postery, na ktorých pózoval s vlčiakom Astorom, som zo stien odlepila, zrolovala a zasunula pod posteľ.
O mnoho rokov neskôr skupina Team hrala na festivale v Piešťanoch. Krátko potom, ako im zomrel bubeník.
„Ivan Marček si vždy robil, čo chcel,“ utrúsil Paľo Habera na margo jeho nečakanej smrti.
Práve zapadalo slnko, keď začal spievať: „Boli sme raz milovaní“. Stála som hneď pod pódiom, ale nevidel ma. Díval sa ponad dav na oranžové nebo. Akoby zhora čakal znamenie.
Včera v Prievidzi sa kapela Team predviedla v perfektnej forme. Paľo Habera mi sľuboval teplé gaštany, opäť som však zostala nepovšimnutá. Vôbec mi to neprekáža. Ultrakrátke rifľové kraťase vybledli, ale skladby zostali. Texty Daniela Heviera ma poznajú. Starnú so mnou.
Dospelí nemajú idoly, majú piesne, ktoré si púšťajú, keď im nie je do spevu. Volajú sa nesmrteľné.