Školy s integrovaným vzdelávaním sú skvelé!

Autor: Monika Nagyova | 18.2.2016 o 9:38 | Karma článku: 10,98 | Prečítané:  2061x

Na základnej škole som mala v triede šesť cigánov, ktorí vždy trochu smrdeli. Roznášali vši a zo šatne kradli vetrovky. Svoj temperament často nevedeli krotiť. 

Niekedy z trucu rozbili kvetináče s rastlinami, ktoré nám súdružka učiteľka kázala priniesť z domu. Chcela socialistickému školstvu dodať trochu zelenšiu farbu. Občas som sa s ufúľanými nezbedníkmi delila o desiatu a pomohla im vypracovať úlohu.  

Každý deň nám do triedy doniesli modrý kýbeľ plný pollitrových sáčkov mlieka. Keby školské záchody neboli také špinavé, tak sa tam schovám. Neznášam mlieko. Ostala som sedieť v lavici a zapchávala som si nos. Cigáňom chutilo. 
„Marika, prečo si to urobila?“ spýtala som sa jej.
Marika plnými ústami mlieka mykla plecom:
„Nebolo to na päťku,“ odvrkla. Z čiernych očí jej šľahal vzdor. 

Marika sa pustila do učiteľky. V učebni fyziky v nej vzkypela horúca rómska krv a kopla fyzikárku do zadku. Zvrhlo sa to náramne rýchlo. Obe sa kmásali za vlasy. Cigáni drukovali Marike. My gadžovia sme boli tak šokovaní scénou, ktorá sa pred nami odvíjala, že sme nedokázali nijako zareagovať. Tie dve zhodili zadnú skriňu a potom to išlo ako domino. Postupne popadali všetky plechové skrine pri stene. Ten rámus mi znie v ušiach doteraz.  

Dnes si už rodičia môžu vybrať školy, do ktorých prihlásia svoje ratolesti. A veruže si vyberajú. Nikto nechce v triede vyvrheľov a neumytých vagabundov. Boháči držia spolu a detváky dávajú do rovnakej školy. Decká nosia najfajnovejšie boty, sfúkavajú sviečky na desaťkilových marcipánových tortách a cez prázdniny navštevujú rozprávkové destinácie. Najchudobnejší z triedy je učiteľ.

Žiaci zo sociálne slabších rodín sú tiež pokope. Vidia ako mama dennodenne vyťahuje z tašky najlacnejšie salámy, biele rožky a pivo. O lyžovačke nesnívajú. Veď otec sa ledva udrží na nohách a zo spolužiakov aj tak nikto v živote nelyžoval. 
Rôznorodosť sa zo škôl vytratila. 

V decembri som bola na besiedke v Karinkinej škole. Karinka je moja krstná dcéra a jej spolužiakov už tak trochu poznám. V sympatickej škole na predmestí som nebola prvýkrát. Projektové dni, vystúpenia a športové aktivity tu spájajú deti i rodičov. V škole funguje spoločné vzdelávanie s postihnutými deťmi, takzvanými integrovanými žiakmi, ktorí majú vývinové poruchy učenia alebo správania. Niekto má v triede autistu a niekto Davidka.

Davidko je Karinkin spolužiak a má Downov syndróm. S hlávkou zaklonenou trochu nabok a pomalšími reakciami je neoddeliteľnou súčasťou veselej bandy tretiakov. Deti mu rozumejú aj bez toho, aby niečo hovoril. Presne vedia, čo môže a nemôže jesť. Vedia, ako sa tvári, keď nie je vo svojej koži a čo na neho platí, keď sa do kože nevie spratať. 
Prišpendlíkovaní snehuliaci na nástenke a nadšené deťúrence ma dojali. Hrali divadlo s názvom: „Vianočný príbeh“. Každý žiak v ňom mal svoju rolu. Ak Davidko nereagoval tak, ako mal, stále bol nablízku niekto, kto ho nasmeroval. Jeden ho posunul, druhý mu zarovnal košeľu, tretí ho chytil za ruku a keď bol treba, štvrtý ho odviedol nabok. Bolo o neho vždy postarané. Spolužiaci to robili podvedome, bez toho, aby si to uvedomovali. Nielenže tu bol Davidko vítaný, on bol jedným z nich. Nechápala som, ako sa to učiteľke podarilo. Vštiepila žiakom empatiu, ktorá je dnes taká vzácna! Za tento počin by si zaslúžila ministrov plat. 

V smutnom Vianočnom príbehu postupne zhasínali všetky svetielka, ktoré deti držali v dlani. Dohorelo svetlo lásky, mieru i priateľstva. Miestnosť sa ponárala do tmy. Už nebolo vidieť ani rodičov, sediacich v obecenstve, ani účinkujúce deti, ani pani učiteľku, ktorá z rohu na všetko dohliadala. Na scéne zostala len Sára. Držala v ruke horiacu sviečku a povedala:
„Kým ja svietim, nič nie je stratené. Volám sa Nádej.“

Po dlhom potlesku sme sa vyhrnuli na školský dvor ochutnať punč. Na chodbe sa Davidkova mama prihovorila dospelým:
„Ďakujem za trpezlivosť, že tu môže byť, veľmi si to cením. Tieto detičky mu neuveriteľne pomáhajú.“
„Je to vzájomné“, nedalo mi neozvať sa. 
Nie som si celkom istá, kto je väčším darom pre koho. Či deti pre Davidka, či Davidko pre deti. V dnešnej umelej dobe, kde obal prevyšuje obsah, kde vládne dravosť a pozlátka je veľmi dôležité budovať v deťoch súcit. Tolerancia k telesným a psychickým rozdielnostiam je meradlom vyspelosti človeka. Keď tieto deti vyrastú, nebudú sa musieť tolerancii učiť, už ju totiž budú mať v sebe.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.


Už ste čítali?