Na druhý deň si dám na hlavu štrikovanú čiapku s hnedým gongolcom. Zapnem lyže a spustím sa zo somárskej lúky. Netuším, že v rovnakom čase vyštartuje aj Marika, tiež lyžiarske nemehlo. Problém je v tom, že jej kopec je naproti tomu môjmu.
Rútime sa s Marikou oproti sebe, už viem, že sa zrazíme, bránim sa, zdvihnem ruky, držím však palice a tie narobia najväčšiu galibu. Marike takmer vypichnem oči. Špička mojej palice sa zapichne tri centimetre pod jej ľavým okom. Paniku našich rodičov strieda zásah rýchlej pomoci. Okamžite jej to zašívajú.
Marike tam ostala jazva. Občas ju stretávam a vždy sa jej zabudnem opýtať, či sa od tej dávnej udalosti postavila opäť na lyže a či na Tatry nezanevrela. Exituje vôbec niekto, komu by Tatry ležali v žalúdku? Prečo si ich každý Slovák s láskou privlastňuje?
„Monika, odložme formality nabok a preskočme v našej debate o pár úrovní vyššie. Čo by si povedala na trojku?“
Jasná v tom má jasno. Ženy, chlast a sendviče. Kedysi tu valasi pásli ovce, dnes tu pri drahom alkohole padajú neslušné návrhy. Som kúsok odtiaľ, kde Marikina krv pokropila sneh, ale čiapku s hnedým gongolcom už dávno nemám. Sedím v kruhu majiteľov, chatárov a podnikateľov. Boháči v lyžiarkach sa na mňa chlipne usmievajú. Tatranskí mačovia si myslia, že tuho premýšľam nad tým, ktorých dvoch si vyberiem. Ja však hľadám kyslík. Otázka mi vyrazila dych.
Na druhej strane, mala by som byť vďačná za takú ponuku. Príde čas, keď budem vetchá a nik o mňa nebude chcieť ani lyže oprieť.
Jasná večer ožíva a hmýri sa striptérkami. Vyzlečené slečny a veselí páni si radostne štrngajú a ujedajú z jednohubiek. Studené misy a hriešne dámy lákajú svojím vzhľadom. Olivy, pečivo, hrozno a priliehavé šaty. Nekončiace diskotéky a vychladené sekty. Kto by sa neprevinil?
Z hlučného baru si kliesnim cestu k dverám. Čo je na tých Tatrách také úžasné? Padajú tu lavíny, preháňajú sa tu víchrice a v nemalej miere tu vyčíňajú medvede a žraloci. Vyjdem von. Tu už nie je tak horúco ako vo vnútri. Susedné plesá nehybne stoja. Nepreberné množstvo hviezd pyšne svieti na panorámu predo mnou. Vdýchnem do seba ostrý, hlboký tatranský vzduch. Cítim v ňom potok, sneh, lúku, kosodrevinu a trochu čučoriedok. Stojím tam dovtedy, kým ma nezačnú oziabať prsty.
O pol roka neskôr sa vyberiem na Kriváň. Slnko mi zohrieva chrbát. Pri ceste rastú muchotrávky, ktoré vyzerajú ako z rozprávky. Keď sa okolité štíty dotýkajú neba, človek má chuť mlčať. Kráčam, čuším, usmievam sa. Konečne som odhalila tajomstvo Tatier. Ponúkajú nám nevinnosť a ticho. To v našich životoch potrebujeme najviac.