Lucka Bílá dobyla Podunajské Biskupice

Autor: Monika Nagyova | 19.1.2016 o 9:27 | Karma článku: 11,15 | Prečítané:  2017x

Taký frmol som pred našim kostolom nikdy nevidela. Tlačila som sa v dave a zdravila známych. Som tu doma, väčšinu ľudí poznám od malička. Tak ako oni, aj ja som bola zvedavá a nedočkavá. 

Nečudovala som sa tomu ošiaľu, ktorý vypukol, keď sa rozchýrilo, kto tu bude koncertovať. Chápete? To je akoby vám Lucie Bílá prišla spievať do obývačky. 

Keď sa tu vydávala moja prababka, jej ujo stál opretý o masívny stĺp a utrel si do rukáva slzu dojatia. Celé generácie mojej rodiny tíško plákavali v tomto chráme. Pri krste od radosti, pri zádušných omšiach od bolesti. Lucka to vedela. Uvedomovala si čaro miesta, v ktorom mala spievať. Postavila sa pred mikrofón oblečená v krásnych šatách. Mala jemnú tvár a lesk v očiach. Pôsobila ako anjel, ktorý nám prišiel povedať niečo dôležité. 

Kostol bol dobre ozvučený, každý tón sa mi dostával hlboko pod kožu. Zbor vokalistov a sochy svätých, schované v prítmí monumentálnej stavby, dali piesňam ohromujúcu silu. Každou ďalšou melódiou mi mäkla tvár a čosi vo mne sa roztápalo. 

„Víte, já to moc v soukromém životě neumím, ale když stojím na pódiu, vím, co mám dělat,“ povedala Lucka a potvrdila to hneď, ako začala spievať skladbu: „Hallelujah“. Odlepila som sa od stoličky a stúpala k stropu. Z ničoho nič som pocítila obrovskú vďačnosť. Netušila som, odkiaľ sa vzala. Cítila som vďaku za to, že tu môžem poletovať, za to, že vôbec som. 

Lucka bola autentická a sálala z nej úprimnosť. Voľakedy bola Popoluškou, dnes je z nej kráľovná. Ale nezabúda na to, že aj ona kedysi strácala črievičky. Pomáha, kde môže. Vystupovala bez nároku na honorár. Výťažok z koncertu poputuje na odkrytie fresiek tejto takmer osemstoročnej svätyne.

Hosťom koncertu a iniciátorom tohto projektu bol kaplán, ktorý s Luckou zaspieval nádherný duet, počas ktorého aj pohanom naskočili zimomriavky. Bol to najsilnejší moment večera.
V pravom krídle je umiestnený obraz s názvom: „Posledná večera“ a nad ním visí obrovský kríž. Neverila som vlastným očiam, keď sa Ježiš z toho kríža usmial.   

Vyšla som von do studenej noci. Kým som z čelného skla na aute odškrabávala mráz, predbiehali sme sa s kamarátkami v tom, ktorá mala lepší umelecký zážitok. Nešetrili sme superlatívmi. To, že som videla sochu, ktorá sa usmiala, som im nepovedala. Vedela som si predstaviť, kam by ma po tomto vyhlásení poslali. Rozhodla som sa, že si to nechám pre seba. 

A pre mojich čitateľov. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.


Už ste čítali?