Budeme po udalostiach v Paríži vychádzať v piatok trinásteho z domu?

Autor: Monika Nagyova | 3.12.2015 o 10:02 | Karma článku: 7,58 | Prečítané:  737x

Televízia podvečer odvysielala úsmevnú reportáž na tému „Piatok trinásteho“. Respondenti na ulici sa smiali. V rukách držali víkendový nákup a zhodli sa v jednom. Poverčivosť je pre bláznov!

O dve hodiny nato vysielanie prerušilo mimoriadne spravodajstvo: „Teroristické útoky v Paríži! Rukojemníci väznení v koncertnej sále!“ Sledovala som správy a neverila vlastným očiam. V tú noc som sa začala skutočne báť. 

Raz som bola na Sahare. Kým sme čakali na hviezdy a pieskové duny sa ponárali do tmy, navštívili sme beduínsku dedinu. Na jej okraji bol ošarpaný príbytok. Vyšiel z neho majiteľ, ktorý mal hádam sto rokov. V rukách držal obrovského hada. Naša skupinka intuitívne ustúpila o krok vzad. Usmial sa a na zapálených ďasnách ukázal hompáľajúce sa prazuby. Dívala som sa, ako sprievodcovi ukladá hada na plecia. Osmelila som sa aj ja. Keď som ho mala omotaného okolo krku, zacítila som teplo. Čosi po mne stekalo. Bol to pramienok bielej tekutiny. Had sa na mne vykadil. Keď to miestny šaman zbadal, zopäl ruky, rozsvietili sa mu oči a skríkol: 
„Vieš čo to znamená? Budeš mať také šťastie, že ho ledva unesieš!“

Nepočúvalo sa to zle. Tam na vzdialenej púšti, z úst zvráskaveného starca, to znelo mysticky. Horšie je to s čiernymi mačkami. V mojom okolí je ich plno. Často mi križujú cestu a ja neviem, čo mám robiť. Odpľuť si, a či si neodpľuť?  

Povery sú s nami od nepamäti. Dievčatká odtrhávajú lupienky kvetov odriekavajúc „ľúbi - neľúbi“. Budúce nevesty v panike zháňajú na seba niečo staré, nové, požičané a modré. Povery sú popretkávané tajomnosťou, ktorú z pokolenia na pokolenie šíria staré matere.

Rozbité zrkadlo, obrátená ponožka, aha kominár! Holubí trus na hlave, kabelka na zemi, dážď na svadbe. Rozsypaná soľ, vták v okne, nepárny počet vagónov. Rovnako ako nepriateľ, aj povery najviac ocenia náš strach. Ten nešťastný piatok sa nezastavil na čísle stotridsať, vyžiadal si oveľa viac obetí roztrúsených po celom svete. Strach je mocnejší ako kalašnikov. 

Najbližší piatok trinásteho bude v máji. V mesiaci, keď sa milenci bozkávajú pod čerešňou. Zvíťazí láska nad strachom? Nateraz to tak nevyzerá. Hlavný hrdina v knihe Pavla Vilikovského nás opísal trefne: 
„Prišiel som si na chvíľu oddýchnuť od Slovákov.“
„Sú takí strašní?“
„Po jednom, každý osve, sa dajú zniesť. Milujú, klamú, túžia, závidia, kradnú a dali by vám aj poslednú košeľu. Tú kradnutú. Slovom, sú ako všetci ostatní. Ale keď sa cítia ohrození, a to sa cítia skoro stále, hneď sa zhrčia dokopy, do stáda a bľačia. Vtedy sú na nevydržanie.“

Zastreliť nás môžu v práci, v kaviarni, na pláži alebo pri nákupe čižiem. Nikde nie je bezpečne. Existujú však takí, ktorí prekročili strach aj povery. Videla som krátke video z parížskeho Námestia republiky. Miesto bolo obložené vencami. Čupel tam muž a vedľa seba mal štvorročného syna. 
„Tato, nebývajme tu. Tu sú zlí ujovia s pištoľami.“
„Toto je náš domov, kam by sme šli? A okrem toho, zlí ujovia sú všade na svete.“
„Ako budeme proti nim bojovať?“
Chlap pokrčil plecami a rozhliadol sa:
„Takto.“ 
„Kvetmi a sviečkami budeme bojovať proti zlým ujom s puškami?“
Nešlo o naivnú otázku dieťaťa, veď deti sú čarovné vďaka čistote svojej duše. Sila bola v odpovedi otca:
„Áno.“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.


Už ste čítali?