Nebohý novinár Juraj Kušnierik mi dal tri vzácne rady

Autor: Monika Nagyova | 19.11.2015 o 10:02 | Karma článku: 10,73 | Prečítané:  2264x

Vídavala som ho v bratislavských reštauráciách. Sedel pri stole sám. S pohárom vína a s hrubou knihou čakal, kým mu prinesú jedlo. 

Dumal nad vážnymi dielami, kým ja som mala v kabelke lacný tenký bestseller. Snažila som sa byť nenápadná, ale veľakrát som na neho počas večera pozerala. Bol to Pán novinár. Jeho svet bol pre mňa nedosiahnuteľný, v ňom už nešlo o fazuľky. K umeniu pristupoval zodpovedne, hľadal v ňom kvalitu, ktorú tlmočil ľuďom. 

O niekoľko rokov neskôr sme si potykali. Prihlásila som sa na mediálny kurz a on bol jeden z lektorov. Prednášal ako prvý. Začal zoširoka. Vravel o tom, čo všetko musí novinár vedieť, aké musí mať vzdelanie, vlohy a danosti. 
„Mohol by sa stať novinárom niekto, kto žurnalistiku neštudoval a nemá žiadnu prax? Mohol by niekto písať o knižkách len preto, lebo rád číta?“
Zasmial sa: „Mohol! Jeden taký stojí pred vami.“

Občas stačí, keď sa na niekoho iba pozriem a neverím mu ani nos medzi očami. Juraj Kušnierik bol presný opak. Jeho reč tela, podmanivý hlas a vyžarovanie spôsobili, že som mu verila všetko. Verila som, že aj človek z ulice môže napísať román storočia. Ktosi sa opýtal, ako sa píše dobrá kritika, ako neprekročiť hranicu hanenia. Sadol si na kraj lavice a vzdychol:
„Viete, ak mám byť úprimný, keď sa mi niečo vyslovene nepáči, tak ja radšej nenapíšem nič. Prečo by som čitateľa zaťažoval svojou frustráciou?“

Počas kurzu nám trpezlivo opravoval eseje, radil a usmerňoval našu tvorbu. 
„Myslíte si, že je v periodikách priveľa kultúry?“ 
Vravela som si, čo je toto za otázku? Festivaly, albumy, divadlá, filmy a romány sú tam väčšinou stlačené na malom priestore. Kultúra potrebuje viac strán, viac Kušnierikov! 

Napísal na tabuľu báseň a vyzval nás, aby sme na ňu pripravili recenziu. Baví ma žonglovať so slovíčkami. Rýchlo som zosnovala pár viet a nadšene som sa prihlásila. Keď som mu ich prečítala, bol ticho, prehltol a povedal:
„Pozor na pátos.“
Diplomat.

„Ak váhate nad vetami, ktoré by vo vašom článku nemuseli byť, okamžite ich mažte,“ vysvetľoval. „Menej je viac. Ak sa slová zdajú zbytočné vám, vášmu čitateľovi budú prekážať dvojnásobne.“

Jeho rady som si vzala k srdcu. Predtým, než svoj text publikujem, nechám ho vychladnúť. Na druhý deň si ho prečítam opäť a snažím sa z neho vytriasť patetickosť. Keď sa mi v ňom niektoré slová zdajú nepotrebné, idú bez milosti von. 

Človek vyhráva nad smrťou tým, že skrze blízkych žije večne. Bola som iba jednou z mnohých, ktorým prednášal, no napriek tomu je so mnou pri písaní každého blogu. 

Posledná rada, ktorú mi dal, znela takto: 
„Ak by si si mala prečítať iba jednu knihu od Dušana Dušeka, mala by to byť tá s názvom: Pešo do neba.“

Juraj sa tam minulý piatok už vybral.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.


Už ste čítali?