Ja a moja rapidečka. Obe prekonávame svoje limity.

Autor: Monika Nagyova | 5.11.2015 o 10:05 | Karma článku: 11,96 | Prečítané:  7300x

S nálepkou v ruke podídem k autu. Na zadné sklo nalepím Zetko. Z ako zamilovaná do strachu. Otvorím dvere, sadnem si a naštartujem. Vrhnem krátky pohľad na nebo, je to gesto vďaky za blonďavú hrivu a prvýkrát vyrazím úplne sama.

Mnohí nedokázali pochopiť moju hrôzu zo šoférovania. Vravím im:
„Predstav si, že ti dajú do ruky mikrofón a musíš vyjsť hore, postaviť sa pred päťsto ľudí.“
Dotyčný stuhol a kýval hlavou zľava doprava: 
„Na pódium by ma nikto nedostal!“
Chápete? Takto som sa cítila, keď som pridala plyn a voz sa pohol. Rozochvená som kráčala na tribúnu. Na križovatku plnú blikajúcich štvornohých tátošov. Dlane zvierajúce kormidlo sa neúnavne potili a v nohách mi korzovalo desaťtisíc mravcov. Show sa mohla začať.

Dlho som hľadala prapôvod môjho strachu z jazdenia. Najviac sa desím toho, že nevidím do hláv ostatným šoférom. Ako môžem veriť, že na stopke zastanú? To mám riskovať život v každej zákrute? Celé roky som tejto fóbii nedokázala odolať. Ale jedného dňa som sa rozhodla, že budem nasledovať výrok: „Vykroč svojmu strachu naproti.“ Chcela som vedieť, aké to je. Riadiť auto, byť súčasťou premávky, veriť cudzím vodičom. Kúpila som si rapidečku. Na slnku sa jej farba nádherne ligotala. Obzerali sme si jedna druhú, netušiac, čo od seba môžeme očakávať. Ona na vozovke za tie roky zažila už kadečo, moje skúsenosti boli nulové. 

Prekvapilo ma, keď rapidečka skapala v strede križovatky. Namiesto toho, aby som ju opäť nakopla, pustila som stierače. Keď stierače zúrivo kmitali už aj na zadnom okne, pokúsila som sa ju naštartovať. Neurčito zavyla, bránila sa. V obkľúčení áut som nevedela dýchať. Motor ani spojka nespolupracovali. Nakoniec sa to nejako podarilo, obidve sme naskočili. Premávka sa opäť rozhýbala.    

Dôverujem rapidečke, párkrát mi zachránila kožu. Aj mne, aj tomu dôchodcovi, ktorého som v tme vôbec nevidela. Prefrčala som okolo neho tak blízko, že som zreteľne narušila jeho intímnu zónu. Rapidečka úradovala aj v prípade, keď sa mi do cesty votrel opilec. Videla som ho už z diaľky, nohy sa mu plietli, hádzalo ho na všetky strany. Neverila som, že nakoniec vstúpi na rušnú vozovku, ocitne sa v jej strede a skončí päť centimetrov pred mojou kapotou. Rapidečka včas napla svaly a zastavila. Pozrela som do tváre toho samovraha. Neuvedomoval si, kde je. Grambľavý ožran zhmotňoval môj strach. Tieň jeho hojdavej chôdze ma desí dodnes. Keď toto dokázala rapidečka, čo potom dokážu miliónové autá?

Zástup motorových vozidiel mi stále vháňa adrenalín do žíl. Keď sa však pozriem strachu do očí, už sa nezdá taký hrozný. Blond vlasy za volantom a nálepka so Zetkom hrajú v môj prospech. Občas sa mi podarí zaparkovať. Vtedy ma zaleje taký pocit hrdosti, aký musí zažívať olympionik na stupni víťazov. 

Ak na cestách zbadáte Zetko, spomeňte si na mňa. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.


Už ste čítali?