Poďme sa uštvať! Takáto je realita na našich pracoviskách.

Autor: Monika Nagyova | 27.10.2015 o 9:47 | Karma článku: 12,14 | Prečítané:  21594x

Kráčala som v nedeľu do práce a pod jazykom sa mi hromadili štipľavé slová. Plánovala som ich vysypať na kolegu, ktorý bol príčinou môjho pokazeného víkendu. Keď som ho zbadala, vyschlo mi v hrdle. 

Stačilo sa na neho pozrieť. Po tvári mu prešiel kombajn, namiesto šije mal kus balvanu, svetlo z obrazovky zvýrazňovalo kruhy pod jeho ustatými očami. Mal teraz sedieť nad horúcou hovädzou polievkou a popoludní vyraziť s blízkymi na Pajštún. Na boty sa mu malo lepiť blato a popadané listy. Na kopci si mal odliať zázvorový čaj z termosky, rozhliadnuť sa a nabrať kyslík na ďalší týždeň. On ale sedel nad prehriatou klávesnicou a topánky mal zaborené v hromadách papiera porozhadzovaných na koberci. Tri dni nevetral.

Približne o polnoci sme sa stretli pri hlučnej kopírke. Za pootvoreným oknom husto lialo. Keby bol prievan, tak ten report, ktorý zo seba stroj chrlil, vyletí von a nič po ňom neostane. Vietor ho roznesie, dážď rozmočí. Ak by počítač napadol vírus, posledný mesiac jeho života vyjde navnivoč.
„Ja za to nemôžem. To moje deti. Furt by len jedli,“ snažil sa zľahčiť smutnú polnočnú scénku. 

Poznáte muža, ktorý má na krku rodinu, hypotéku a napriek tomu má voľné víkendy a chodieva z práce domov o pol piatej?

Môj bývalý kolega raz na poslednú chvíľu skočil do výťahu, v ktorom som stála aj ja. Zatvárajúce dvere mu vrazili do pleca, z rúk mu vyleteli dokumenty. Zaklial, kľakol si a pustil sa do zbierania. Prudko dýchal. Čupla som si k nemu, že mu pomôžem. Náhle prestal, buchol si dlaňou o čelo a zvolal:
„Veď ja som 48 hodín nejedol!“
Vraj keď nás niečo baví, tak nás to úplne pohltí a v zápale tvorivosti zabúdame na jedlo. Dívajúc sa na neho, nebola som presvedčená, že toto je jeho prípad.

Spomenula som si na egyptského čašníka z plážového baru, ktorý mi na rozpálenom piesku vykladal, že pracuje tridsiaty šiesty deň bez prestávky. 
„Celý deň som na nohách,“ oznamoval pokojne. „Zajtra začína Ramadán, nebudem môcť cez deň ani piť. Nevadí. Už len päť dní a mám týždeň voľno.“

Desiatky hodín nadčasov, stovky odpracovaných hodín všade, kam sa pozriem. Drú aj upratovačky, o predavačkách v potravinových reťazcoch ani nehovorím. Účtovníčky pri stolovej lampe ledva vidia na desatinné čiarky. Zmorení sú prekladatelia, sanitári, automechanici aj herci. Mnohokrát sa vraciame z práce neskoro v noci. Robíme to z lásky. Zabezpečujeme deťom krajšiu strechu nad hlavou, lepšiu školu, veselšie prázdniny. Oni budú pre tie svoje robiť to isté. 

Keď som v tú usmoklenú nedeľnú noc zaspávala, v duchu som sa pýtala, čo s tým trendom uštvanosti urobíme. Keď sme si ho sami vytvorili, môžeme ho zmeniť? Ak áno, ako?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.


Už ste čítali?