Jediný rozdiel medzi Košičanmi a Bratislavčanmi

Autor: Monika Nagyova | 15.10.2015 o 10:34 | Karma článku: 13,33 | Prečítané:  11370x

Nikdy nevyhrám Miss a nebudem môcť do mikrofónu povedať, že zo všetkého najviac si želám svetový mier. Tak som sa zbalila a odcestovala do Košíc. Namiesto promenády v plávkach som fúkala nos do rukáva a pľula na cestu.

Zvítala som sa so známymi, objednali sme si cestoviny a zamysleli sme sa nad tým, prečo beháme. 

„Odhalila som neveru. Tak som si obula tenisky.“
„Čím rýchlejšie behám, tým pomalšie žijem. Keď behám veci sa zdajú byť pod kontrolou.“ 
„Súhlasím. Beh vytrasie nepokoj z každej živej duše.“
„Ja nemám čo robiť. Tak behám,“ zavtipkoval ktosi.
„Na maratón treba dozrieť hlavne tuto,“ ťukal si na hlavu vytrvalostný borec a všetci sme mu pritakali. 
V ich spoločnosti mi bolo dobre. Čo-to oddreli v mrazoch aj v horúčavách, hlavy majú vyvetrané, inšpirujú ma. Ja som sem prišla pokoriť iba polovicu maratónu. Viacerí z nich sa ho chystali zvládnuť celý a „išli na osobák“. Veď je vrchol sezóny! Na pretrase boli čísla, tep, tempo a ja som sa usmievala. Vo svete bežcov sa niekedy cítim ako na návšteve. 

Podvečer pokojní Keňania vysedávali v hotelovej lobby a zabíjali čas. Zo mňa sa pomaly stávalo klbko nervov. Až by si jeden myslel, že v žiari reflektorov budem ja a vysmiati tenkí Afričania budú iba kvapkou v mori bežcov.  

Ráno som otvorila oči. Na stolíku pri posteli som mala magnézium, céčko a vodu s plávajúcimi chia semienkami. Deň D! Aj som si privstala, aby som zistila, čo raňajkujú kenskí bežci pred maratónom, no nestihla som ich. V reštaurácii ale sedel Sajfa a na tanieri mal šunku s bielym rožkom. 

Odštartované! Trvalo pár minút, kým sa masa rozhýbala. Bežalo sa mi ľahko. Myslela som na to, že som bola najtučnejšia v triede a teraz tak trochu aj zapadám medzi športovcov. Mám tú česť potiť krv na dráhe maratónu, ktorý, podobne ako víťazka Miss, šíri myšlienku mieru. Užívala som si bezvetrie, slnko a jasot. Koncerty pri trati ma príjemne rozptyľovali. Muži z krčmy po mne pokrikovali: „Bež moja, už len 5 hodín!“ Vzápätí sa nad vlastným humorom srdečne rozosmiali. V deň maratónu ani babky nešli do kostola, radšej si vychutnávali elitných bežcov v akcii. 

Po sedemnástom kilometri mi náhle oťaželi nohy. Opäť sa potvrdilo, že najdlhšie kilometre sú tie posledné. Spomalila som, sústredila sa na dýchanie a hľadala v svaloch stratenú silu. Nemohla som zastaviť, obecenstvo ma poháňalo. Čaro košického maratónu je v tom, že diváci bežia tiež. Fanúšikovia a bežci splynú v jedno. Vraj z východu ani krava nie je dobrá? Dedko sa jednou rukou opieral o palicu a druhou mi kýval. V očiach mal toľko lásky, že vytekala na asfalt, po ktorom som bežala. Vozíčkarka mi tlieskala a široko sa na mňa usmievala. Ženy s kočíkmi mi obdivne hľadeli do tváre, jedna dokonca zdvihla ruku a zovrela dlaň. Naznačovala, že mi drží palce. Úbohý predsudok o východniaroch vyfučal ako prasknutý balón. Nenašla som jediný rozdiel medzi Košičanmi a nami. Spomenula som si na slová jedného kozmonauta. Povedal, že čím vyššie stúpate, tým viac sa všetko javí inak. Zo začiatku hľadáte svoje mesto, potom štát, kontinent a potom sa už len dívate na planétu Zem. Váš domov. Vo vesmíre je akýkoľvek rozdiel medzi ľuďmi banalitou. Dorazila som do cieľa. Napriek totálnej vyčerpanosti sa mi v tej chvíli páčilo byť človekom. 

Tento blog venujem všetkým, ktorým prvú októbrovú nedeľu behal v Košiciach mráz po chrbte.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.


Už ste čítali?