Služby na Slovensku zhrniem takto: Nedá sa

Autor: Monika Nagyova | 3.9.2015 o 9:28 | (upravené 3.9.2015 o 10:02) Karma článku: 13,99 | Prečítané:  3788x

Sme v krčme asi dvanásti. Veselá partia. Sme rozjarení, máme plný stôl poldecákov, krígľov a arašidov. Svet nám leží pri nohách až do momentu, kým čašníčka nezhasne svetlo. 

„Zatvárame,“ oznámi so zdvihnutou bradou ako cisárovná. 
„Môžeme si objednať ešte poslednú rundu?“
Pijeme najdrahší alkohol, no napriek tomu je neúprosná. Odmietne bohatú tržbu a odporučí nám krčmu o tri ulice ďalej. Frajer a facebook ju už čakajú za výčapom. Vyhodí nás a my sa ocitneme s plnými vreckami peňazí na prázdnej ceste bez osvetlenia. 

Keď si čašník neváži svoju prácu a najradšej by všetky popolníky roztrieskal o podlahu, tak asi tuším, ako tam hosťom chutí pivo. V mnohých našich reštauráciách, penziónoch a hoteloch zaspali na vavrínoch. Obsluhujú tam babráci, ale niet sa čo diviť. Veď majiteľ, trubiroh, len zráta tržbu, zanadáva a prace sa preč. Zážitkov po Slovensku mám neúrekom:

„Nie, tu nemôžete odstaviť bicykle.“
„Nie, žiadne platobné karty neberieme.“
„Nie, obyčajnú vodu vám nemôžem doniesť.“
„Nie, na terase neobsluhujeme.“
„Nie, polovičné porcie nerobíme.“
„Nie, masáže nie. Nemáme dostatok masérov.“
„Nie, šalát bez kurčaťa vám nevieme urobiť.“

Napriek tomu je Slovensko rozprávkové. Obyčajný potok pri chate vykompenzuje nevrlý personál. Pohľadom na okolitú krajinu zabúdam na neschopnosť obsluhujúcich. Malebné kopce, strašidlá v záhradách a zhrbené babky, okopávajúce zemiaky na poliach. Oblaky nad horami, jaskyne, lanovky, lesné chodníčky, liečivé pramene, čo viac chceme?

Raz som s mojimi známymi prišla do reštaurácie tridsať minút pred záverečnou. Boli sme hladní ako Čenkovej deti. 
„Kuchár povedal, že už vám nič neuvarí,“ znel odkaz z jeho svätyne. 
„Dáme mu veľké prepitné,“ úctivo sme prosili o šesť porcií jedla. 
Kuchár bol však čestný muž, nenechal sa obmäkčiť peniazmi. 
Bola som nahnevaná a to ma primälo k tomu, aby som sa zamyslela. Položila som si najtvrdšiu otázku: A čo robím ja?

Mali by ste ma vidieť, keď mi príde inštrukcia desať minút pred fajrontom. Mám také nervy, že celá stuhnem, krvi by ste sa mi nedorezali. Hromžím, vzbĺknem, červenám sa. Kumuluje sa vo mne krivda a nebyť zafarbených vlasov, do dvadsať minút ošediviem. 

Tak som si povedala, že začnem od seba. 

Každé ráno, predtým než idem do práce, stojím pred zrkadlom a nacvičujem si, ako reagovať na požiadavky klientov. Artikulujem a nahlas opakujem:
„Dá sa. Dá sa. Dá sa.“
Úsmev k tomu ešte nepridávam. Musím sa to učiť postupne. Naraz by toho bolo priveľa. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.


Už ste čítali?