Všetok náš strach vyviera z jediného slova. Zomrieme.

Autor: Monika Nagyova | 24.8.2015 o 11:41 | Karma článku: 12,74 | Prečítané:  8334x

„Mami, je pravda, že všetci raz zomrieme?“ „Prečo sa pýtaš?“ „Teraz to hovorili v jednom filme.“ V kuchyni sme mali návštevu, vrátila som sa do obývačky. 

Odhrnula som žltý záves a zadívala sa do tmy. Pálili ma prsty položené na horúcom radiátore. Rozplakala som sa. Mala som osem rokov. S tým, že všetci zomrieme, som sa nezmierila doteraz. 

Nedávna zrážka dvoch lietadiel pri obci Červený Kameň mi zobrala kamaráta parašutistu. Na trenčianskej Pohode držal v ruke papierovú tácku, na ktorej mal grilovaný hermelín a hlúčik okolo seba veselo vystríhal: 
„Dávajte si pozor na to, čo poviete. Ona píše blogy a je veľmi pravdepodobné, že sa v nich potom nájdete.“ Sedela som na tráve vedľa neho a smiala som sa. Ani vo sne by mi nenapadlo, že sú to posledné slová, ktoré o mne hovorí.   

Narážal na môj dávnejší blog Prečo skáčeme z lietadla, v ktorom som ho párkrát citovala. 
Počas príprav na môj prvý tandemový zoskok sa tváril vydesene a dokola mi opakoval, že aj on sa bojí. Vtipkoval, samozrejme. Keď lietadlo stúpalo do výšky a zmocňovala sa ma hrôza, sedel ležérne opretý o dvere a otváral čokoládu.   
„Tváriš sa, akoby o nič nešlo!“, vyčítala som mu s tlčúcim srdcom. 
„Veď o nič nejde,“ mykol plecom a napchával sa tyčinkou Twix. 
Pravdou je, že pohľad na jeho nefalšovanú odvahu ma upokojoval. Keď dal pilot signál na povolenie k výskoku, svižne sa postavil, otvoril dvere a ako prvý vyskočil do oblakov. Strach nechal zabuchnutý kdesi v kufri auta. Obdivovala som jeho mrštnosť, silu a smelosť. V červeno-bielej kombinéze lietal elegantne, absolútne opantaný krásou adrenalínového športu.   

Vo štvrtok v noci som nedokázala zaspať. Snažila som sa vstrebať správu o jeho nečakanom odchode a rozlúštiť tajomstvo smrti. Ja totiž žijem, akoby som nikdy nemala umrieť. Privlastňujem si meno, mesto, zviera, vec. Horlivo vyhlasujem, že toto je moja krajina a cudzopasníci nemajú právo vkročiť na jej pôdu. Ak by ma o chvíľu zrazilo auto, môj najlepší parfum bude nedotknutý stáť na poličke. Šetrím si ho na vzácny okamih. 

Smrť si predstavujem ako tú škodoradostnú starenu z Perinbaby. Ako zhrbená s kosou v ruke zachrípnuto spieva:
„En ten tiky, dva špendlíky,
vyletel čert z elektriky.
Baba sa ho zľakla, na kolená padla, 
en ten ten a ty hybaj z kola ven!“ 
Kto bude ďalší na rade?
Smrť sa motá okolo nás zákerná, neviditeľná a nevypočítateľná. Ako proti nej bojovať, keď vždy vyhrá? Čo platí na mocnejšieho súpera?
„Bezo mňa by život nemal cenu“, vyhlásila by možno. 

Včera som s ňou bola konfrontovaná opäť. Vo vlastnej posteli.
„Mona?“
„Hm?“, ozvem sa už v polospánku.
„Ja sa bojím zlých snov, minule sa mi snívalo, že mama s tatom zomreli.“
Okamžite sa preberiem. Ako mám neterke vysvetliť, že aj ja sa bojím? Dospelá, nedospelá, smrť nemám prekuknutú. Ona však nečaká na odpoveď, vzápätí zaspí. Očami sa vpijem do jej tváričky, načúvam nepatrnému dýchaniu, vdychujem jej vôňu. Sledujúc ju v nočnom tichu, rozhostí sa vo mne pocit, že prežívam zázrak. Pochopím, že bojovať nemám so smrťou, ale so životom. Uvedomím si, že treba neustále precitať do prítomnosti, lebo vzácny okamih je tento okamih. Že lietanie v nebi môžeme zažiť aj tu na zemi. A strach by sme rozhodne mali zamknúť kamsi do tmavého kúta. Tak ako to robil Wiky. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.


Už ste čítali?