Moje prvé bežecké preteky. Takmer sa zo mňa stalo monštrum.

Autor: Monika Nagyova | 2.7.2015 o 9:16 | Karma článku: 10,58 | Prečítané:  1936x

Som extrémne nesúťaživý typ a som presvedčená, že behať má človek sám. Bez aplikácií, zdieľania výsledných časov a drahých bežeckých búnd. Kamarátky ma však prehovorili.

Prihlásila som sa na trojdňové preteky a nakúpila značkové oblečenie. 

Pripla som si štartovacie číslo a čakala na klaksón. Vyrazila som. Okamžite som pochopila, že toto nie je pre mňa. Všade dychčali ľudia, tlačili sa na mňa a nútili ma bežať rýchlo. Z ostrého vzduchu okolo Štrbského Plesa sa mi krútila hlava. Po večernom zahrievacom kole sa môj organizmus, odchovaný na slovnaftských vežiach vzbúril. Kýchal a kašľal. Nevedela som si predstaviť, že o jedenásť hodín ma čaká dlhý, náročný boj. 

Na druhý deň som štartovala s malou dušičkou. Po chvíli behu som si trpko uvedomila, že to vyzerá presne ako v mojom živote. Predbiehajú ma z každej strany. Všetci sú vpredu. Posúvajú sa ďalej, menia pozície, partnerov, rozvádzajú sa, rozmnožujú sa a ja ešte viac spomalím, lebo mi dochádza dych. Bežecká rovnica je neúprosná. Nemáš kyslík, nemáš pravdy.  
 
Časom sa moje tempo ustálilo a predbehla som športovca predo mnou. A potom ďalšieho. A ďalšieho. Zrazu sa mi bežalo dobre, vychutnávala som si okolité plesá, snehové škvrny aj kvapky dažďa. Vynoril sa predo mnou strmý svah. 
„Ježiši...,“ vzdychlo dievča za mnou.
Nikomu neprospieva dívať sa dopredu. 
„Krok za krokom“, povedala som dievčaťu. „Ako v živote.“
Jediné, čo som musela urobiť, bolo vyšľapať najbližší vrch a strážiť si dýchanie. Celý svet šiel bokom. Paradoxne mi veľké prevýšenie vlialo nové sily. Z ničoho nič sa mi chcelo vzlietnuť. Zacítila som vôňu kosodreviny a čučoriedok. 

Na jednom úseku som bežala sama, stretla som iba turistov.
„Ste úžasná,“ oslovila ma sympatická pani, keď som ju obiehala. 
Ešte pred chvíľou som bola pecivál pretekov a už sa na mňa sypú chvály. S radosťou som sa vrhla dolu kopcom. Do cieľa som dorazila so cťou. 

Skutoční borci bojovali v extrémnej verzii súťaže. Vracali sa po mnohých hodinách, tiekla aj krv. Víťaz dobehol v neuveriteľnom čase, ladne ako srnka, bez jediného škrabanca. Brat Čech mal na sebe obyčajné tričko, pôsobil nenápadne a skromne. Zhodou okolností býval v rovnakom hoteli ako ja. Ráno som mala jedinečnú príležitosť vidieť, čo raňajkuje nepremožiteľný. Ryžu, fazuľu a šunku. 

Pri treťom štarte mi vyhovovalo začať od chvosta. Štíty plávali v opare. Chvíľu sme sa predbiehali s jedným chlapcom. Vždy ma dobehol, a potom ostal stáť predklonený, zadýchaný. Pri najbližšom výstupe som sa ho zbavila definitívne. 

Približovala som sa k dedkovi. To vidíte hneď. Kamzík celý život obutý v teniskách. 
„Vy máte Tatry v lýtkach,“ prehodila som nonšalantne. 
„Veru hej, len pľúca nestíhajú.“
Pritakala som a nechala ho za chrbtom. 

„Budeme sa vzájomne podporovať, dobre?“, vyzvala ma žena, s ktorou sme sa na trati niekoľkokrát stretli. No to určite! Ostala kdesi v kopcoch. Menila som sa na monštrum, vychutnávala som si odpadlíkov. Nebyť cieľa, ktorý bol už na dosah, rozdrvím aj medveďa, ktorý by omylom zablúdil na trať. 

Čo z vás robí šampióna? Fazuľa? Bavlnené tričko? Medaila? Šampión sa neobzerá naľavo ani napravo. Ide svojou cestou, svojím tempom. Vie, že jeho čas príde. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.


Už ste čítali?