Euroveáci, máte rýchly krok a sŕkate mini presá. V inboxe vás čaká tristo e-mailov a v kancelárii sekretárka s mentolovým cukríkom v puse. Vstávate a zaspávate so stratégiou. Euroveáčky, vy sa rady ukazujete na konferenciách a workshopoch. Obujete si lodičky a deriete koberce v priestranných hotelových sálach. Usmievate sa s pagáčikom v ruke a je vám šumafuk, že nosná téma prednášok je čistý blud.
Výstavbou nákupného centra Dunaj ožil. Na nábreží sa to hemží krásnymi pančuškami a čivavami v kabelkách. V kaviarňach sedia zlaté retiazky a značkové tričká. Idem zistiť, či tu nájdem človeka z mäsa a kostí.
Promenáda má tri úrovne. Tá najspodnejšia je hneď pri vode. Tam čupí dievča a plače. Smrká do servítky a vyťahuje z kabelky mobil. Práve prechádzam okolo nej.
„Čo nové v Moravciach?“, ozve sa smutne. „Mami, nevládzem.“
A opäť sa rozplače. Z diaľky ju chvíľu sledujem. Keď dotelefonuje, nájde v taške zrkadielko, utrie si slzy a ústa pretrie rúžom. Rukami hrabne do ryšavých vlasov, trochu ich našuchorí a vykročí. Baba ako lusk.
Kúsok pri mne odovzdane hľadí do rieky sympatická brunetka. V ruke drží papier. Drží ho tak, akoby ho každú chvíľu mala pustiť do vĺn. Jej tvár prezrádza smútok porazených.
Tri kroky nad ňou leží na tráve muž s uvoľnenou kravatou. Sako má pohodené vedľa seba. Šantia okolo neho deti a jemu sa to nepáči. Sadne si, zamračí sa a nasadí si slúchadlá. Snaží sa utiecť, ľahne si a celú hlavu prikryje sakom. Ponorí sa do tmy.
Pod bratislavskou pozlátkou je dievča zo Zlatých Moraviec. Krásna hnedovláska možno zápasí so zlými zdravotnými výsledkami. Mladý biznismen túži po chvíle pokoja. Nech žijeme kdekoľvek, nech robíme čokoľvek, nech sa javíme akokoľvek. Sme bytosti, ktoré smrdia človečinou.