Muž, ktorý neje. Podfuk alebo skutočnosť?

Autor: Monika Nagyova | 7.4.2015 o 9:01 | Karma článku: 11,65 | Prečítané:  6927x

Peter Starec si večer 12. mája 2013 zohrial segedínsky guláš, zjedol ho a išiel spať. Ráno sa zobudil a rozhodol sa, že si dá pôstny deň. Poobede náhodou narazil na video Henriho Monforta, v ktorom vysvetľuje, prečo už desať rokov neje. V ten deň, keď za oknom dozrievali čerešne a z kuchyne bol počuť bzukot chladničky, Peter Starec pochopil, že bude žiť zo vzduchu.  

O 21 mesiacov neskôr sa ocitol v budove národného divadla, kde sa zúčastnil natáčania relácie, vďaka ktorej som ho prvýkrát zaregistrovala. O mesiac na to som už mužovi, ktorý tvrdí, že jedlo je odvodené od slova jed, sedela zoči-voči. 

Moji kolegovia si klopali na čelo a rozhorčene krútili hlavami, keď som sa chystala na stretnutie s ním. 
„Ako môže žiť a nejesť?! Monika, ty si naivná! Dopadneš ako tá dôverčivá dôchodkyňa, nejaká tetuška ti zaklope na dvere, či nemáš tristo euro na operáciu jej umierajúceho syna a ty jej ich dáš!“ 
„Ešteže v tom čase už nebude na dôchodky a nebudeš mať z čoho dať,“ ukončila diskusný krúžok Veronika. 

Peter Starec na mňa zapôsobil úchvatne. Jeho aura robila divy. Bol bosý, šíril okolo seba  pokoj budhistu a v pohode by mohol robiť reklamu na zubnú pastu. Anorektici, tento blog je pre vás nevhodný, na tomto mieste prestaňte čítať.

Obžerstvo je smrteľný hriech. Nepochopili sme príslovie „Zjedz jedno jablko denne a lekára neuvidíš“. Zjeme krkovičku, koláč a pokojne zahryzneme do jablka. Ideálne by sme mali zjesť iba to jablko. Surová zelenina a ovocie. Nič viac. Všetko, čo je tepelne spracované, nám dodá energiu, ktorá sa rovná nule. Práve keď to vravel, mi v kabelke zavibrovala správa:
„Odkáž vašim, že objednané klobásy som im nechala na chodbe.“

Klobásky, šunčičky, sviečkové. Žijeme v hojnosti a v rýchlosti. Naše telo funguje nie vďaka tomu, že jeme, ale napriek tomu, že jeme. Jeme, lebo sa nudíme. Keď robíme niečo, čo nás baví, na jedlo nemyslíme. Nudíme sa v kine, tak do seba hádžeme pukance. V spoločnosti priateľov zajedáme nudu stejkom a splachujeme pivom. Odporúča tešiť sa z vedomého pôstu, spomaliť, nejesť. Byť na vode aspoň raz do týždňa.  Dopriať telu priestor na regeneráciu a detox. Oháňame sa tým, že nemáme čas. A kto nám ho zobral? Komu sme ho dali?  

Jeho cesta sa začala dlho pred osudným májovým dňom. Jedlo postupne vynechával, dlhé roky jedol iba raz denne. Kým my sa pred slnkom schovávame, on z neho čerpá energiu. Rovnako zo zeme, vody a vzduchu. Živí sa vesmírnou energiou. Už dva roky nejedol. Slovák, ktorý nemá páru. Má môj neskonalý obdiv. Ja som vodový deň skúšala viackrát a vydržala som maximálne do 13:20. Raz darmo, som odsúdená na jedenie. Peter Starec tvrdí, že povinnosťou každého z nás je byť šťastný. Nakoniec nezáleží, či budeme jesť pečené, grilované alebo udené. Dôležité je, aby sme nezabudli na našu najvyššiu prioritu. Vlastníme iba dve veci: nádych a výdych, tak ich využime k hľadaniu vnútorného uspokojenia. Vonku už bola hlboká noc, premáhal ma spánok, on zostával čulý.

Keď som sa vracala domov, jeho slová mi skackali v hlave ako pingpongové loptičky. Mnohé z toho, čo povedal, ma inšpirovalo. Je mi jasné, že jeho cesta nie je mojou cestou. Viem, že nezačnem chrúmať listy. Budem rada, keď si po jedle prestanem pýtať dezert. 

Muž, ktorý neje, bol na druhý deň v kancelárii témou číslo jeden. Plamenné debaty v kuchynke zaujali mnohých. Pustili sa do mňa ako sliepky do rozsypaného zrna. 

Ak niečo nedokážeme logicky vysvetliť, znamená to, že to nie je možné?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.


Už ste čítali?