Starenka, povedzte, aká je staroba?

Autor: Monika Nagyova | 26.3.2015 o 9:01 | (upravené 26.3.2015 o 10:49) Karma článku: 10,62 | Prečítané:  1673x

Keď v roku 2004 veterná smršť zničila Tatry, ďakovala Bohu, že sa toho jej muž nedožil. Keď sa to v roku 2014 zopakovalo, Boha už nepoznala. 

Kuchyňu naplnila vôňa priškvarenej cibule. Keď dovarila hustú fazuľovú polievku, vyšla von. V záhrade pochovala šesť psov a zakopala stovky slepačích hláv. Na zadnom dvore sa veľakrát ozývalo smrteľné kvílenie. Sviňa jej visela na drevených trámoch ako Kristus na kríži. Črevá z nej padali na biely sneh. Nestačila nosiť hrnce s vriacou vodou. Jej najkrajšie spomienky. Potom jej manžela vzala tá, na ktorú žiarlila najviac. Hora. A bolo  po zabíjačkách. Zimu, keď ovdovela si pamätá dodnes. Rieky boli zamrznuté. Kapala lesná zver, na poliach ležali mŕtve vrany. Zima skántrila včely, vymrzli ovocné stromy, sneh zasypal trate, vlaky nepremávali.  

Nasledujúce roky sa zásobila cukrom, chcela v ňom rozpustiť smútok. Robila čučoriedkové a ríbezľové džemy. V komore mala plné police. Nevedela, čo s nimi. Uplácala nimi sestričky a doktorov, ktorých po diagnostikovaní zhubného nádoru vídavala častejšie ako chcela. Aj z toho sa vystrábila. Keď mala v rukách výsledky, kúpila si arašidové maslo a zjedla ho na posedenie. Pri závese s malou lyžičkou v ruke oslavovala život. 

„Najdôležitejšie je dobre sa vyspať a vysrať,“ vravieval jej muž. Spomenula si na to vždy, keď sa jej upchal záchod a hovná plávali hore zadkom. Bezradne tam stála. Niekedy vtedy strácala Boha. Časom jej napuchli nohy, prestala chodiť na omše aj na cintorín. Položila zelenú krhlu k hrobu, zašepkala Otčenáš a nechala muža napospas osudu. To bolo poslednýkrát, keď Boha o niečo prosila. 

Celé dni sedí a sleduje narcisy. Rada by ich obriadila, ale už nevládze. Tak len žasne a kochá sa so šunkovým chlebom v ruke. V zime s rozkošou vdychuje vzduch. Je taký ostrý, žeby si na ňom mohla prst porezať. Má zaprášené okná a pavučiny v kredenci. V tom starom dome uprostred hôr našla na sklonku života najvzácnejší dar. Zmierenie. To som nevedela. Keď som sa jej opýtala, aká je staroba, lebo človek by povedal, že míňať si dni sledovaním zanedbanej, rozkvitnutej záhrady je údel starcov, prekvapila ma jej pohotová odpoveď a spokojný úsmev. 
„Taká, akú si urobím.“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.


Už ste čítali?