Prečo skáčeme z lietadla

Autor: Monika Nagyova | 18.9.2014 o 9:03 | Karma článku: 9,08 | Prečítané:  1758x

„Vždy sú na vine dvaja. Ona a jej matka.“ Skydiveri sa nad praženicou rozosmejú. Takýto svieži vtip veruže poteší. Raňajkujem s machrami, ktorí majú za sebou stovky zoskokov.   

Pijem sladkú kávu a celkom nerozumiem ich vzdušným rečiam, ale je mi to fuk. Sú z mäsa a kostí, trápia ich ženy a hmla v doline. Všetci čakáme, kým sa rozplynie. Potom môže mašina štartovať a vystúpiť so športovými parašutistami do výšky štyroch kilometrov. 

„Poďme sa pomaly prichystať, už sa to rozbíja,“ vyzve ma môj tandem master, lebo dnes skočím aj ja.
Navliekam si kombinézu, on mi chystá výstroj, zaťahuje popruhy. 
„Muži sú v tom sexy, ale ako vyzerajú ženy?,“ pýtam sa, lebo zrkadlo tu nikde nie je. 
„Ženy ešte viac!,“ zakričí mi inštruktor odvedľa. „Máš v tom latino-americký zadok!“

Lietadlo štartuje, dvíha sa vietor, hučí motor. Určite to nevedia. Ležérne kráčajú k lietadlu a vôbec si neuvedomujú ako dobre vyzerajú. Skydiveri, bohovia v kombinézach, filmoví hrdinovia s prilbami v ruke. A ja, zmätená Jennifer Lopez, cupitám za nimi. 

Na palube lietadla koluje čokoláda, poniektorí driemu. Obláčiky a krajinka podo mnou vyzerajú nevinne. Stúpame do výšin a mne sa mimovoľne zrýchľuje tep. Výškomery skontrolované, helmy a okuliare nasadené. Nebeskí odvážlivci vstávajú a tľapnú si rukou. 
„Tak do salta, dobre?,“ počujem ich posledné dohady. 
Keď sa otvoria dvere, zacítim v žalúdku ostré bodnutie, moje odhodlanie zmizne. 
Postavím sa do dverí, podo mnou je svet ako z pohľadnice.
„Áno, presne tam ideme!,“ zakričí mi tandem master do ucha.

Výskok. Najobávanejšia, najadrenalínovejšia, najkrajšia časť. Vcucne ma vzduch, hučí cezo mňa vietor, som iba teleso, ktoré padá naprieč vesmírom. Ochutnávam nesmrteľnosť, nevnímam nič.
„Tak ako sa cítiš? Trochu si ťa napravím,“ začujem hlas nad hlavou, keď sa otvorí padák. 
„Máš rada kolotoče?,“ spýta sa hlas. „Tak si chyť padák a potiahni pravou.“
Riadenie padáku je čistá radosť. Robím kotrmelce vo vzduchu.
„Teraz potiahni ľavou.“
Šantím nad dedinami, kopcami, poliami. 
„A teraz nohy hore.“
Šup. A stojím na vlastných. 

O mesiac som tu zas. Slnko zapadá, čašníčka prinesie štyri malé kofoly.
„Druhýkrát to bolo neskonale lepšie,“ ozvem sa. „Úplne iná liga.“
„A predstav si pokus číslo 170!“
„Alebo 470,“ dušujú sa profesionáli, ktorí tu flirtujú so smrťou každý víkend. Malými padákmi sa strmhlav rútia k zemi a potom, krok nad zemou znehybnejú a dopadnú na trávu ľahko ako baletka. 
Videla som ich počas dňa v hangároch, ako si medzi sebou nacvičujú hmaty a otočky. 
„Nie je lepšie len si to užiť, rútiť sa dole a nerozmýšľať nad ničím? Prečo počas voľného pádu robíte choreografiu?“
„Lebo vtedy máš pocit, že vieš lietať.“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.


Už ste čítali?