Za rok som schudla 17 kíl. Ale najprv som zošalela.

Autor: Monika Nagyova | 19.6.2014 o 9:01 | Karma článku: 12,93 | Prečítané:  31983x

Keď som sa dívala ako moja mama v nedeľu doobeda porciovala kura, túžila som na pracovnej doske ležať ja. Odrezala by mi zo stehna, zrezala dvojitú bradu, zadok by hodila do koša. Kiež by to bolo také jednoduché! Ale nebolo. Skúšala som to teda inak.

Dva dni som bola iba na vode. V podvečer druhého dňa som si otvorila soletky, plechovku koly a dorazila sa paradajkovými cestovinami. Spať som išla zrútená, ešte dožúvajúc hrubý krajec chleba. 

Skúšala som aj najmasovejšiu diétu zo všetkých - pondelkovú. V nedeľu som strach z neúspechu zajedala keksíkmi, zemiakmi a polievkou. Presne v tomto poradí. 

Raz som vydržala 14 dní jesť iba jablká. Moja vôľa bola neotrasiteľná. Stratila som 8 kíl a košele mi voľne plápolali na bruchu. Chudá som však bola iba 15 minút. Hneď ako som pozrela na rizoto, kilá sa vrátili kozmickou rýchlosťou. 

Moje kamarátky, chudé mrchy, sa pri kapučíne sťažovali, že sú tlsté. Chcela som sa vtedy vypariť, ale nešlo to. Rýchlo som sa rozrečnila na inú tému. Získala som povesť milej, ukecanej baby. Málokto tušil, že som blúdila čiernym lesom, neschopná sa z neho vymotať.

Časopisy ponúkali tisíc druhov diét. Nikto nemal odvahu nazvať ich pravým menom: „Diéty, z ktorých zošaliete.“ 

Vtedy sa ešte nevedelo, že keď si hladný, nie si to ty. A tak som nejedla. Poctivo som cvičila, trpela, ale úderom ôsmej ma obkľúčili príšery, ktoré chceli žrať. Hučali do mňa tak, že mi išlo roztrhnúť lebku. Nakrájala som si teda šalát. Potom syr. Chrúmala polystyrénové chleby. Lucka Bíla v rádiu spievala: „...když ztrácím balanc, podrazím si nohy...“ A presne to som urobila. Otvorila som si Nutelu.  

Na druhý deň som opäť nejedla. Ale hlad mi nedovolil zaspať, odhodila som perinu a napochodovala do kuchyne. Večerala som francúzske zemiaky, ako dezert sa podával Kit Kat. Ráno som sa na seba nedokázala pozrieť. Nemala som chuť do jedla. Tá prichádzala až po zotmení. Zhltol ma bludný kruh. Tuk mi zakrýval oči a zapchával uši. Chcela som schudnúť okamžite. Dokázala som nejesť, ale potom som kombinovala a konzumovala všetko, čo bolo po ruke. 

V ten osudný deň som sedela na záchode s hlavou v dlaniach a vždy keď išiel niekto na vedľajšie WC, zadržala som dych. Čakala som kým spláchne, umyje si ruky a buchne dverami. Zadúšala som sa slzami. Nevnímala som čas, zošalela som. Vliekla som moje tučné telo späť do kancelárie a  bezvládne som klesla na stoličku. Spláchla som celý môj život, v ktorom som sa márne snažila schudnúť. Prestala som chcieť. Nevládala som. Keby mi niekto vtedy povedal, že o rok budem mať o 17 kíl menej, skôr mu uverím, že ma Leonardo DiCaprio požiada o ruku. 

Netušila som, že keď pominie boj, pominú kilá. Janet Jackson vo svojej autobiografii popisuje ako každý deň behala 13 kilometrov v horúčave na piesku. Zbytočne. Stres v hlave jej nedovolil schudnúť. Mňa už nič netrápilo, nemyslela som, zošalela som. Schudla som dve kilá ani neviem ako. 
Začala som raňajkovať. Objemná ako balón som jedla vo chvíli, keď som nepociťovala hlad. Bolo to ťažké, ale po tretích raňajkách som už nevečerala. Sýte raňajky, akoby mi dodávali psychickú pohodu, ktorá vydržala, až kým som nezaspala. 

Trénerka Katka vo fitku vyslovila takmer prorocké slová: „Prepáč Moni, poradím ti. Nebež.“ 
Nahla sa nad stroj a znižovala mi rýchlosť: „Iba kráčaj.“ 
Odvtedy som pravidelne raňajkovala, vynechávala večere a na bežiacom páse som šliapala do kopca. Chudla som ľahko. Vrúbkované čipsy som si nechávala na jeden deň v týždni, takzvaný hriešny deň.  

Kolegovia za mnou chodili a pýtali sa, že kde je Monika. Nespoznávali ma. Bolo úžasné si v skúšobných kabínkach obliekať malé veci. Dvíhala som 17 kilové deti, aby som sa utvrdila v tom, čo som dokázala. Zo širokých bokov a nafúknutých lýtok zo mňa odišlo jedno dieťa. Na sviatok všetkých svätých mrholilo a ja som sa uprostred blikotajúceho cintorína cítila ako čerešňový strom v máji. V kluboch som oslovovala najkrajších mužov. Takých, na ktorých by som sa pred rokom neopovážila ani len pozrieť. Ráno som z postele vyskočila ako srnka. Bodaj by nie, veď cez deň ma čakali komplimenty, ktoré sa na mňa valili z každej strany. 

O štyri roky neskôr som zistila, že som pribrala 7 kíl. Bola som zdesená. Rýchlo som z kabelky vylovila diár. Listujúc v ňom som našla odpoveď. Za posledné mesiace som sa venovala všetkým, len nie sebe. Nadčasy v práci, výlety, kávičky, grilovačky, drinky. Málo spánku, nepravidelná strava, žiadny pohyb. Disciplína sa vytratila.

Nepočúvame svoje telo a ono potom nefunguje. Ekzém na krku sa rozširuje, chrbát bolí, sadlo preteká. Šedivieme, krívame, hnisáme. Človek je zvláštny tvor. Dobrovoľne sa dokáže obžrať, vyhladovať, upiť a utrápiť k smrti. Stres ho dovedie na pokraj priepasti. Potom sa utieka k sladkostiam, alkoholu a cigaretám. Ale ako počúvať telo, keď sme ohlušení myšlienkami, ktoré cezeň cválajú ako stádo divokých žrebcov? Uberme rýchlosť. Nebežme, kráčajme. 

Vnútorne vyzretí jedinci o vyššie spomenuté strasti nezavadia, my ostatní sa o ne potkýname každý Boží deň. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?