V Osvienčime čas nič nezahojil

Autor: Monika Nagyova | 21.5.2014 o 9:00 | (upravené 21.5.2014 o 10:39) Karma článku: 14,78 | Prečítané:  6315x

Prší. Na topánky sa mi lepí blato a štrk. Vchádzam pod bránu s nápisom ARBEIT MACHT FREI. Zakloním hlavu. Sivá, zatiahnutá obloha neveští na najbližšie hodiny nič dobré a ja nemám dáždnik! Takí sme my ľudia dnešnej doby. Vadí nám dážď, keď vstupujeme do priestoru, kde sa udiali krivdy, ktoré bežný človek nemá šancu pochopiť.   

PO GORALSKEJ VODKE VLASY MŔTVYCH

S kolegami sme trávili víkend na horách a povedali sme si, že po ceste domov sa zastavíme v koncentračnom tábore. Veď to nie je ďaleko. Opekali sme si špekačky a k zamasteným ústam prikladali štamprlík s goralskou vodkou. Hviezdy nad nami žiarili, vatra nás zohrievala, štrnganie pohárov sprevádzal veselý smiech. Ráno nás autobus hromadne vyložil pred areálom v Brezinke. Nevyspatých, nepripravených.  

Rozhliadnem sa. Poznám to tu. Jedna z najsilnejších kníh, ktoré som čítala sa volá „Utiekol som z Osvienčimu“. Napísal ju topoľčiansky rodák Rudolf Vrba. Veľmi živo opísal každodenné utrpenie, vstávanie a neľútostný boj. Pri čítaní knihy akoby som zdvihla pokrievku a konečne uvidela, čo sa v tom obrovskom kotli naozaj dialo. A tak prežívam jeho príbeh opäť. Tu, na mieste činu. Moknem a je mi zima. Spomienky na kapitoly z knihy sa mi vynárajú jedna po druhej. Počujem stony, kašeľ a vidím plné baraky zúfalých, polomŕtvych múmií. Po tele sa mi šíri čudný pocit. Ťažko sa mi dýcha, v žalúdku mám kŕč. Telo zareagovalo skôr ako myseľ. V Osvienčime čas nič nezahojil. Hrôzostrašné miesta dýchajú, pulzujú, načahujú za vami vyziabnuté ruky. 

Na nástenke sú fotografie väzňov, dívajú sa do objektívu. Už zbavení vlasov a navlečení v prúžkovanom odeve. Všetci majú v pohľade strach, zdesenie a hrôzostrašnú predtuchu. Rýchlo odvrátim pohľad. Nechcem sa vpíjať do ich očí. 

Stojím pred obrovským sklom. Za ním sú na jednej kope kufre, vlasy, hrebene, bábiky. Pristúpim bližšie. Obrúčky, medailóny, spony. Po tvári mi stečie prvá slza. Každá haraburda má svoj príbeh. Biela bota so zlomeným opätkom. Dotrhaný plyšový macík. Napravo odo mňa stoja kolegovia. Preskákali sme spolu mnoho vecí. V prevrátených člnoch na splave sme jeden druhému ratovali občianske preukazy. Na zasnežených svahoch sme popíjali rum s čajom a potom dvíhali jeden druhého po páde na lyžiach. Bezdomovcom sme varili guláš, vo firme sme čelili stresu, náročným klientom a pokazenému kávovaru. Teraz stojíme vedľa seba a dívame sa na židovský vrkoč s červenou mašľou. Stretnú sa nám pohľady a prvýkrát si nemáme čo povedať. 

KAM SA MÁME POZERAŤ? 

Vstupujem do haly, kde zabíjal známy Cyklón B. Vládne tu hrobové, ťažké ticho. Také ťaživé, že sa tu nedá dýchať. Návštevníci smrkajú do vreckoviek a odvracajú pohľady. Mnohí postávajú vonku, vyhýbajú sa očnému kontaktu, pohľadom hľadajú únik.  

Asi tri týždne trvá, kým sa v človeku zlomí duch. 
„Kam sa máme pozerať?,“ plakali v noci natlačení vedľa seba. Hviezdy nebolo vidieť, kvôli reflektorom, ktoré osvecovali tábor. Denná obloha bola skrytá pod kúdolmi sladkastého dymu, ktoré sa valili z komínov na krematóriu. Kam oko dovidelo samé drôty a strážne veže. Na zemi ležali nahé mŕtve telá, nad ktorými poletoval sneh a nehlučne dopadal na krvavé mláky. 
„Niet sa kam pozerať,“ šepkali v zúfalstve.

Po troch týždňoch v zverských podmienkach sa človek stane apatickým. Nezamýšľa sa nad spravodlivosťou, ani osudom svojich blízkych. Chce jesť, nič viac. Alebo mu prasknú nervy a rozuteká sa k drôtom, lebo vie, že skôr ako sa ich dotkne, bude po zásahu guľkou, mŕtvy. Viera sa stratila. Slovo Boh sa v Auschwitz-Birkenau neodvážil vysloviť nikto. Mrznú, omdlievajú, ležia a chrčia jeden vedľa druhého. Po troch týždňoch je človek ľahostajný voči mašinérii, ktorá sa okolo neho rozbehla. Predtým sa nadýchol a vydýchol, aby sa uistil, že je  nažive. Ale po troch týždňoch už nie. V klietke, v ktorej je tesno jednoducho stratil prehľad o tom, či ešte žije, či je v očistci alebo už po smrti. Brat kántri brata. Keď hádže mŕtve telo mladšieho súrodenca na vlečku, v hlave sa mu úplne zatmie. Nezáleží na tom, či sa sused v posteli pošťal alebo vychladol. Všetci to po troch týždňoch vzdajú. Všetci okrem Rudolfa Vrbu. 

VRBOV ÚTEK ČAKÁ NA OSCARA

Bežný Slovák nevie, kto je Rudolf Vrba, ani kto je Alfred Wetzler. Nepočuli o ich dôležitej správe, ktorú priniesli pešo v roztrhaných nohaviciach až z Osvienčimu. Drali sa hustým lesom a poľami, z kríkov oberali plody, aby sa nasýtili. Naši rodáci boli prví, ktorí vďaka Vrbovej fotografickej pamäti a jeho pracovnému zaradeniu v tábore, priniesli kľúčové, historické informácie. Denník SME pri príležitosti výročia ich úteku priniesol nedávno rozsiahlu reportáž. Nielen Slováci, ale svet sa musí dozvedieť o fenomenálnom čine, ktorý si zaslúži byť sfilmovaný a ovenčený Oscarmi. Dráma. Dobrodružstvo. Psychothriller. Ohromné výkony hlavných hrdinov. Vrbov figliarsky plán, príprava na útek a jeho odvaha zrealizovať ho mi vyráža dych. 
Správa, ktorú spísal v Žiline so židovskými predstaviteľmi zachránila 120 tisíc maďarských žien, matiek, detí a otcov, ktorí na vlak do Osvienčimu nikdy nenastúpili. 

PSIA POVINNOSŤ

Postupne sa trúsime späť do autobusu. Vzďaľujeme sa od miesta, v ktorom stále počuť kvílenie a nárek. Nechám kolovať napolitánky. Vrátia sa mi nedotknuté. Keď absolvujeme dlhé cesty, tak po autobuse cirkulujú fľaše, hulákame a stojíme na každej pumpe. Teraz sa každý díva do okna alebo má hlavu opretú o sedadlo, oči privreté. Mám pocit, že napriek dusivej atmosfére sme zomknutejší ako kedykoľvek predtým. Som presvedčená, že je povinnosťou každého z nás tento výlet absolvovať. Aby sme boli vďační za vlastnú posteľ a rannú kávu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.


Už ste čítali?