Mária Sámelová, 59 rokov, vydatá, dve deti. Bez vnúčat. Kým jej dcéry neprekročili prah tridsiatky bez záväzkov, nebola konfrontovaná so žiadnou neštandardnou situáciou. Ruženka, Jarka a Gitka v inkriminovanej cukrárni pripomínali obete sekty. V tranze sa prekrikovali, šušlali a kakali. Krochkali blahom a spokojné sa váľali v blate vychodených cestičiek. Mária bezradne oblizovala šľahačkovú lyžičku. Uvedomila si, že nemá na výber. Buď jej dcéry otehotnejú alebo už medzi zhypnotizované priateľky nepríde. O dva dni leží Mária v kresle u zubárky. Ústa má dokorán otvorené, jazyk vyplazený, vŕtačku v zube. S obavami sleduje okuliare pani zubárky. Ešte milimeter a padnú jej z nosa. Doktorke zazvoní mobil. Odloží vŕtačku a vloží Márie do úst odsávačku slín. „Áno? Kedy? No čo už,“ telefón položí na stôl a opäť si navlieka gumené rukavice.„Vidíte? A už varujem. Čo by bezo mňa robili? Starší má dvoch synov a mladší tiež. Vy máte koľko vnúčat, pani Sámelová?“„Ani jedno,“ zašušle Mária s odsávačkou v ústach a s natiahnutou tvárou ako po infarkte. Po ceste domov má sto chutí schmatnúť okoloidúcich junákov za golier a privliecť ich k svojim dievčatám. Lenže to nie je také jednoduché. Tak zahne za roh, vojde do obchodu a kúpi kura. Ako každý milujúci rodič bude deti v nedeľu čakať s obedom. Skúsi sa premôcť a nebude pred nimi bedákať. Postaví sa na zastávku a čaká. Nastupuje do električky a bez toho, aby si to uvedomila nahlas zašomre: „Bože, čo len s nimi bude...“
Zúfalí rodičia nezadaných tridsiatnikov
„A čo tvoje dcéry, Maruš? Stále nič?“ „Nič,“ odvetí. Sklopí oči a rýchlo do seba hodí grilážovú kocku. Jej dcéry ešte nerodili a už je najvyšší čas. Kamarátkam sa pusa nezastaví, predbiehajú sa v tom, ktorá má dokonalejšie vnúča. Bucľaté líčka, šerble, prvé zuby. V útulnej cukrárni čelí nemilosrdnému spoločenskému tlaku. Objedná si aj kokosovú roládu, punčový rez a dobošku. Napcháva sa, lebo nemá čo povedať.