Ako som na Zelený štvrtok stratila súdnosť

Autor: Monika Nagyova | 15.4.2014 o 9:00 | Karma článku: 14,75 | Prečítané:  12119x

V každej firme to pred sviatkami vyzerá rovnako. Stres sa šíri vzduchom a zamestnanci pod ťarchou úloh padajú ako domino. Na Zelený štvrtok som kopala do kopírky. Nefungovala v čase, keď som chcela mať všetko dokončené a vypadnúť na štyri dni do hôr. Zmŕtvychvstanie mi bolo ukradnuté, potrebovala som vytiahnuť ten zaseknutý papier, ktorý som toľko preklínala, až očervenel.

O dva mesiace neskôr som sa ocitla na Golgote. Predo mnou sa odvíjala dráma, ktorej názov som nepoznala. Postrkávanie, nárek, bozkávanie krížov, tranz. Bola som nemým divákom frašky, ktorá sa odohrávala priamo v Bazilike Svätého hrobu. Skupinka Rumuniek hladkala kameň, zoraďovala talizmany a v jednom kuse sa prežehnávala. Rumunky boli v chvate. Tlačili ich zozadu, spredu aj zboku. Toto nevídané predstavenie mi nastavilo zrkadlo a donútilo ma zamyslieť sa. Len čo ráno otvorím oči, búrim sa a horekujem. Som väzňom vlastného osudu, žijem v cele večnej nespokojnosti. Obmedzená. Nevďačná. Nechápavá. Tlačenica pokračovala aj na Krížovej ceste, popretkávanej vajíčkami, Barbi bábikami a koženými opaskami. Blesky fotoaparátov a chaos. Akoby sa zmätok v hlavách ľudí v ten osudný deň preniesol aj sem. V stene, o ktorú sa Ježiš oprel s krížom na chrbte, bol odtlačok jeho rúk. Vložila som doň ruky, ale nejaký dedo do mňa strčil a mala som po chlebe. Olivovníky v Getsemanskej záhrade navodili aký-taký pocit pokoja. Postavila som sa ku skale, o ktorú si Ježiš búchal hlavu v zúfalstve a v strachu, čakajúc na svojich vrahov. Dívala som sa na tú skalu a usilovala sa pochopiť silu jeho charakteru. Narodil sa v maštali, nikdy nemal pri sebe zbraň a všetkých premohol. Svetu doteraz nedá spávať. Energia v Jeruzaleme bola jedinečná. Magnetizujúca a dlhotrvajúca. Takto môže vibrovať iba miesto, kde sa diali veľké veci. Tá atmosféra sa nedá s ničím porovnať, dlho vo mne doznievala. Obraz svätého mesta sa mi vynorí vždy počas Veľkej noci. Keď riešim piknik, vaječný koňak, návštevu, len nie ukrižovanie. Dennodenne je to hra nervov. Sú dni, keď strácam balans a tvár mám skrytú v dlaniach. Nebude na škodu, keď si tento týždeň pripomeniem jeho odkaz. Je síce starý dvetisíc rokov, ale stále aktuálny. Z úcty k nemu skúsim udržať svoje emócie na uzde. Ježiš by do kopírky nekopal.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.


Už ste čítali?