Šibač zo Sahary

Autor: Monika Nagyova | 8.4.2014 o 9:01 | Karma článku: 10,34 | Prečítané:  1662x

„Volám sa Moha. Narodil som sa s pieskom v očiach“, smeje sa šofér, ktorý nás džípom odvezie do púšte. Sme v meste Erfoud, teploty sú na nevydržanie. Zapne klímu a preradí rýchlosť. Opúšťame miesto, kde zdá sa, nikto nesedí doma. Ľudia sa valia po ceste, vykrikujú, poháňajú dobytok. Mäsiar holými rukami balí tetkám krvavé vnútornosti, zhrbená žena nesie vajíčka a deti robia hurhaj. „Zabudni na Maroko. Si pripravená pochopiť púšť?“, spýta sa ma Moha celkom vážne.

„Toto tu“, spoza volantu ukáže na Saharu pred nami, „je môj domov.“ Moha je hrdý Berber. Na hlave má tuaregskú šatku, pod ktorou skrýva husté brčkavé vlasy. Biele zuby mu na kakaovej tvári ustavične blyštia. „Vieš čo som si všimol, Monika? Ľudia z Európy nie sú príliš veselí. Ja sa nedivím. Žiť v tých vysokých budovách, to musí byť ako za trest.“ Prudko zabrzdí, auto zavyje a urobí otočku, piesok fŕka, vlasy mi stoja dupkom. „Sranda, nie???“, rehoce sa a rádio s tuaregskou hudbou vypeckuje na maximum. Tento Berber sa mi páči! Cez široké duny smerujeme do Merzougy. Vystúpime v strede nekonečných mäkkých pláni. "Vyzuj sa, ten piesok musíš cítiť." Má pravdu, keď nohy zaborím do horúceho piesku, akoby sa mi dostal aj do krvného obehu. Čupnem si a drvím ho v rukách. Farby sú čoraz oranžovejšie. Nie je Boh schovaný v každom zrnku? Čupím a čumím. Toľko Bohov som pokope nikdy nevidela. „Poďme“, zavelí Moha. „občerstvíme sa.“ Zastavíme pri berberskom stane. Jeho steny trepotajú vo vzduchu. Sadnem si na hrubý koberec. Tamojší muž mi leje do šálky čierny čaj. Púštny vietor mu vybrúsil drsnú tvár, má vysušené a spálené ruky. „V takomto stane som sa narodil aj ja,“ ozve sa môj sprievodca pieskovou planétou. Vyjdem von. Prikmotria sa ku mne tri zvráskavené ťavy. V hustom vzduchu ledva prepletajú nohami. Záveje ružového piesku dávajú neľahkej realite punc jemnosti. Slnko pečie, ťavy smrdia, som očarená. „By si tu zostala, že?“, vykukne zo stanu Moha. „Poď, ukážem ti ako ženy v púšti perú.“ Majú oblečené farebné šaty a pri nohách hordu bielizne. Sme pri akejsi rúre, z ktorej vyteká voda. Berberky drhnú oblečenie a hanbia sa. Ukradomky na mňa hľadia, kým mi Moha vysvetľuje, ako sa sem voda dostala. Placho sa usmejú. Zohnuté si utierajú pot z tváre. Ja im netuším prečo, závidím. Ten uchopený moment v horúcom vetre a pohľad na nich ma uistí, že život je krásny. Nič viac ako zdravie nepotrebujeme. V tom ma nečakane zasiahne spŕška vody. „To si nečakala, čo? Že ťa budem oblievať na púšti!“, Moha opäť vychrstol za môj golier plnú dlaň vody. Hovorím mu o našich veľkonočných zvykoch. Reaguje tak, ako všetci cudzinci: „Vás zbijú palicou, oblejú vodou a vy im ponúknete čokoládové vajíčka? Prisámbohu, ženy chcú trpieť!“ Je čas rozlúčiť sa. Poďakujem mu za všetko, netušiac, že v nasledujúcom okamihu zmení môj rebríček „Must do before you die“. „V noci je púšť ešte krajšia. Keď ležíš a dívaš sa na oblohu, je to akoby si sa utopila vo hviezdach. Ani východ slnka nie je na zahodenie. Musíš aspoň raz za život prespať na púšti.“
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.


Už ste čítali?