My sme Slovan. A my sme tu doma.

Autor: Monika Nagyova | 14.3.2014 o 9:06 | Karma článku: 8,07 | Prečítané:  1780x

„Laco, veď pusti jeden!“, zakričal chlapík za mojím chrbtom. Všetci v našom sektore sa zasmiali. Slovan s tímom Donbass Doneck napriek svižnému tempu prehrával 1:2. V bráne súpera stál „náš“ Ján Laco, ktorého belasí hráči nie a nie prekonať. Jedla som pukance a sledovala hokej dobre naladená.

O pár dní neskôr hral Slovan so Záhrebom. Opäť bolo vypredané. V novom hokejovom stánku sa nezakorenila iba ruština, ale aj kultúra. Občas mi preletela nad hlavou nadávka, ale v zásade tam žiadni hulváti nesedeli. Veľmi živo si pamätám tých grobianov, slovne sa odbavujúcich na zničených sedadlách starého zimného štadióna. To boli časy! Na chodbe som kvôli hustému cigaretovému dymu nevidela. Záchody a ich návštevníci bezmocne plakali. Toalety zatekali, praskali, smrdeli. Tentoraz bolo WC radosť použiť. V bufete ma rýchlo obslúžili a turnikety sa nezasekávali. SBS-kári nevrčali, usmievali sa, ochotne poradili. Najlepšie veci sa však odohrávali na ľadovej ploche. V Bratislave všetkým známe, že belasých radi máme. Každá pani, každý pán, fanúškuje za Slovan! Borci na korčuliach zvýšili tempo a dôraz, zrazu im sedeli nahrávky a pred bránou súpera bolo hotové cunami. Bolo zreteľne cítiť ako štadión tuhne. Hala sa stíšila, magnetizovala puk, vzdychala, zalamovala rukami, zostávala v kŕči. Jedna šanca, druhá šanca, gól visel vo vzduchu. Najlepšia časť zápasu! Keď si vás hra hokejistov podmaní natoľko, že si nevšímate sporo odeté roztlieskavačky ani bláznivého maskota Harvyho. A gól! Rozvlnil sa oceán modrých šálov. „Bratislavskí chalani“ ukončili sezónu jednogólovou prehrou. Diváci sa po zápase nepohli z miesta. Stáli a aplaudovali. Víťazi sa pobrali do šatne, porazení zostali na ľade. Ľudia neprestávali, potlesk mohutnel. Miro Šatan bol ako Leonardo DiCaprio, ktorý deň predtým nezískal Oscara - hrdinom bez víťazstva. Šachista v hokejovej výstroji, ktorý je schopný z ničoho urobiť všetko si sňal prilbu a kotlu, ktorý neúnavne skandoval jeho meno, vrúcne ďakoval. „A predstav si, ako to tu vyzerá, keď vyhráme“, povedala som otcovi, snažiac sa prehlušiť dvadsaťtisíc tlieskajúci dlaní. Nie je každý deň nedeľa a nie je každý rok play-off. Hádam nás v budúcej sezóne čaká veľa zimomriavkových momentov! Fanúšikovia Slovana si ich zaslúžia.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.


Už ste čítali?