Neusmievame sa. V Thajsku som pochopila prečo.

Autor: Monika Nagyova | 26.2.2014 o 9:00 | Karma článku: 15,32 | Prečítané:  23142x

„V krajine Thajského kráľovstva nezvyšujte hlas a po celý čas sa usmievajte.“ Tak zneli pokyny cestovnej kancelárie. Usmievať sa? Rozhodla som sa, že predtým než tam odletím, to vyskúšam. Vyrazila som do Billy. Usmiala som sa na predavača, ktorý ukladal ovocie. Môj úsmev asi nebol veľmi presvedčivý, zmetene na mňa hľadel, a potom sa zohol pozbierať rozkotúľané jablká. Pri jogurtoch sa pekní muži zarazene mračili a rýchlo odvracali pohľad. Jediná, ktorá mi úsmev opätovala, bola pokladníčka.

Je ľahké usmievať sa, keď sa usmievajú všetci. V Bangkogu sa začala dlhá usmievavá žúrka. Budhovia, mačky, opice, usmievalo sa všetko ľudské aj neľudské. S lotosovým kvetom vo vlasoch sme v tuk tuku uháňali k najvyššej budove a sledovali obrie mesto z vtáčej perspektívy. V čínskej štvrti sme ochutnali mangové palacinky a chryzantémový džús. Predavač obďaleč pražil cvrčky. Podmanivá vôňa pečenej delikatesy sa šírila až ku mne. Bolo to také jednoduché! Už som nedokázala držať hornú a dolnú peru pri sebe. Bezzubá starena, špinavé decko, hanblivý motorkár - všetci mi úsmev s radosťou opätovali. Štyridsaťkilové masérky sa menili na mocných sumo zápasníkov a pod vznešeným názvom „Thajská masáž“ mučili moje telo v bylinkových oparoch. Nezabudli sa pri tom usmievať. V džungli sme do nitky premokli a šliapla som do vlhkého slonieho hovna. Nenápadné pijavice, ktoré vyzerali ako čierne špáradlá, sa mi prilepili o nohy, zaguľatili sa a odpadli. Ostali po nich iba krvavé lýtka. Neprestala som sa usmievať. Raz podvečer sa na mňa naširoko usmial mních z tigrieho chrámu. Tento úsmev si cením najviac. Mnísi sa stravujú striedmo, vstávajú pred svitaním a poslednýkrát jedia okolo jedenástej dopoludnia. Áno, aj hladný muž sa vie usmiať. V národnom parku Sai Yok sme spali v drevených raftoch na vode. Na svitaní ma zobudili zvuky tropického pralesa. Vyšla som von, drevo podo mnou zavŕzgalo sa jemne zaknísalo. Bambusy sa v rannom opare skláňali nad vodou. Usmievala sa aj moja duša. Na malebnom ostrove Ko Chang som si našla kamarátku. Kim mala úsmev vytetovaný v očiach, na perách aj v srdci. Celé dni v horúčavách chodila po jemnom piesku a na krku mala zavesené klenotníctvo. Za euro som si od nej kúpila troje náušníc. Kim moje euro pobozkala, a potom sa ním dotkla svojho tovaru. „For good luck“, vysvetľovala a na pozadí jej vysmiatej hlavy sa trblietal Tichý oceán. „Bude spln. Dnes budeme púšťať na vodu toto“, ukázala mi drevený venček obalený banánovými listami so sviečkou v strede. A naozaj, keď padla tma, desiatky sklonených Thajcov v tichosti púšťalo do vody svetielkujúce venčeky. Myslela som, že som v rozprávke. Niwat, nosič kokosov a šťavnatých ananásov, mi vždy položil svoj ťažký náklad na uterák. Veľakrát som ho skúšala zdvihnúť a nikdy sa mi to nepodarilo. Pán Krivý (na ostrove ho tak volali všetci, lebo kríval), mal svoju reštauráciu zariadenú v obývačke. Horúce, štipľavé jedlo podával rovno vedľa postieľky, kde odfukovala jeho vnučka. V akváriu mal veľmi nahnevanú rybu, ktorá sa nechcela zmieriť so svojim osudom. V nenávistnej grimase búchala hlavou o sklo. Raz na svitaní som bosými nohami kráčala po vyľudnenej pláži. Na vlnách sa hojdal iba popraskaný čln, v ktorom sedel staručký rybár s klobúkom na hlave. Lovil sépie. Silná oranžová farba vychádzajúceho slnka zvýraznila jeho siluetu na oceáne. Zhlboka som sa nadýchla a vedome som si ten obraz ukladala do pamäti. A jedného dňa som vstala ľavou nohou. Len čo som vystrčila nos z dverí, priplietol sa ku mne pes. „Nič nemám, ideš preč!“, zvýšila som hlas. Nikdy nezabudnem na to, ako sa preľakol. Aký des mal v pohľade. Dialo sa čosi zvláštne. Kim bola v ten deň akási mrzutá a Niwat sa pri mne ani len nezastavil. Pán Krivý mal plno práce, neusmieval sa. Jeho vnučka z postieľky sústavne revala a zákazníkom brnkala na nervy. Prebodla som ju pohľadom. A vtedy som to pochopila. Je jedno či ste v raji alebo u nás v Bille. Úsmev je záležitosť nášho vnútra.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.


Už ste čítali?