Bezdomovec z obľúbenej bratislavskej kaviarne

Autor: Monika Nagyova | 6.2.2014 o 9:00 | Karma článku: 21,16 | Prečítané:  11955x

Zbadala som ho hneď. Aj on si prisadol k baru. Prezradili ho obrovské tašky naplnené do prasknutia. Strčil ich pod nohy a čašníkom kývol na pozdrav. Tí pred neho postavili horúci čaj. Vytiahol si k nemu biely rožok. Bol advent, všade rozvoniaval punč, v ihličnatých vencoch sa leskli červené gule. Pesničku od Mariah Carey - All I want for Christmas is you, prekričal málokto. Ja som sa o to pokúsila: „Môžem Vás na niečo pozvať?“, naklonila som sa k nemu.

„Poznáte Rhondu Byrne?“, odpovedal mi otázkou. „Áno, vy ste čítali Tajomstvo?“ „Práve dnes! Vraj si stačí želať, napríklad pozvanie! Ono to fakt funguje!“, belasé oči mu svietili ako žiarovky na stromčeku za ním. „Môžem aj sladké?“, ukázal na malinový cheesecake. „Ale zabaliť prosím. Zjem to až zajtra.“ Dali sme sa do reči. Nehrbil sa, nesmrdel, žiadna stvrdnutá koža. Nič čo by prezrádzalo, že je bezdomovcom už štyri roky. Len tie tašky zasunuté pod stoličkou. „Vy si kupujete anglické časopisy?“, spýtala som sa prekvapene, keď sa náš rozhovor zvrtol ku Kate Middleton. „Čo sa čudujete Monika, veď ušetrím na cigaretách a alkohole. Musím ale popracovať na svojej výslovnosti.“ Spýtala som sa ho, aké to je, žiť na ulici. „Pamätáte si tento víkend, čo tak fúkalo?“ Akoby nie, preklínala som vietor, lebo rušil príjem satelitu a nešla telka. „To bola ťažká noc. Viete, v opustenom dome bez okien... Keď sa nevyspím, celý deň mám migrénu. Ale nechcem sa sťažovať, veď máme krásny december!“ A veselo sa zasmial. Rodinu nemá, stratil prácu, neplatil nájomné a zrazu bol na ulici. Verí si a sníva o lepšej budúcnosti. Z knižných verejných miest si požičiava knihy, predáva Nota Bene, srší optimizmom. Rozlúčili sme sa. Dívala som sa ako odchádza do domu bez okien, kdesi na kraj mesta. Ovešaný ťažkými kabelami vliekol svoju obývačku. Okolo neho sa náhlili ľudia obťažkaní darčekmi. Príšerne do toho obrazu nezapadal. Bol ako päsť na oko. V januári som ho opäť našla v jeho obľúbenej kaviarni. Sedel pri autobiografii amerického prezidenta Wilsona a vychladnutej káve. Na nose mal okuliare, v ruke ceruzku. „Vety, ktoré sa mi páčia si podčiarkujem. Vždy to tak robím.“ Zákazníci mali na stoloch šále, čiapky, mobily a klábosili nad kapučínom a sendvičmi. Tu sa mu páči. „Nerád som s ostatnými bezdomovcami, pijú, bijú sa a vzájomne sa okrádajú.“ „Už to vyzeralo na smutné Vianoce. Viete si predstaviť ako na Štedrý deň o sedemnástej vyzerá Michalská ulica? Ani živej duše. Dohodli sme sa s jednou pani z občianskeho združenia. Našťastie prišla, zobrala ma k nim a bolo dobre.“ Je február. Prituhlo. Už to nie je sranda. Pochudol. Mračí sa, keď ho vietor štípe do tváre. Ľudí je menej, iba prebehnú, časopis nekúpia. Ale nevzdáva sa. Nestráca nádej. Usmieva sa, aj keď mu drgocú zuby. Juraj, tento blog je venovaný Vám.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?