Brusel očami Moniky

Ľuďom jeho obchod berie dych a výklad odvahu vstúpiť. Bonboniéra sa tu trbliece ako diamanty. Guľaté čierne neresti za nalešteným sklom. Vôňa. Farba. Aranžmán. To všetko ma presviedča, že tú čokoládu si nezaslúžim. Vyškolený personál, uniformy, cena, tú čokoládu si fakt nezaslúžim! Tak si ju od predavača vezmem, vyjdem pod sivú oblohu, rozbalím a vložím do úst. Ja už ani čokoládu neviem jesť. Dívam sa okolo seba a aj ja sa snažím tváriť blažene. Je večne zamračené, nekonečný dážď bubnuje v uliciach, administratívne budovy sú ponorené v šedej hmle. Museli si vymyslieť modlu. Z čokolády teda urobili Boha. Karamelová, oriešková, koňaková, tak aká? Nastajlované, minimalistické priestory, do ktorých sa bojíte vojsť. Figúrky, tyčinky, fontány, cukríky. V Bruseli je hriech čokoládu nejesť. Jej milovníci sa dlho do noci prechádzajú zvierajúc v ruke kvalitné kúsky. Keď nechcete skrachovať, dáte si načas. Počkáte. Pralinku necháte rozpustiť na jazyku. Vlhký vzduch a počasie vám v okamihu prestanú prekážať.Mesto má veľký zelený park, kde si úspešní Európania trénujú svoje zachovalé, pružné telá. Sú tu múzeá, výstavy, blšie trhy. Odstavené bicykle, černosi, Poliaci, buginy. Turisti vysedávajú na terase. Nevadí, že im do bieleho vína padajú dažďové kvapky. Z rohov cítiť čokoládový závan, čokoládové námestia lemujú mokré dlaždice. Tu sme všetci na jednej lodi. Otrokmi čiernej drogy. Mľaskáme hnedé zlato. Na spestrenie sú v ponuke pravé wafle so šľahačkou a čerešňové pivo. Kto by chodil do parlamentu?