Ako Boh s nami vybabral

Štrk mi vŕzgal pod nohami. Cesta sa kľukatila hore, bola nekonečná. Všade boli roztrúsení beduíni. Prsty na rukách mali tvrdé ako kameň a vlasy pevné ako lano. Košele im nasiakli ťavím pachom a z vačku sa im sypal piesok. Tam hore, na samom vrchu, odkázal Boh Mojžišovi desať Božích prikázaní. Ja som rozmýšľala, ako sa vyhnúť ťaviemu zadku predo mnou. Hrbaté krásky mi dýchali na krk, chvostom mi šteklili nos a krivými nohami klopkali vedľa mňa. Premrznutá na kosť som počúvala ich mľaskanie a šplhala ďalej. A potom som zaklonila hlavu. Padali hviezdy. Všade, kam som sa pozrela. Rovno na mňa. Ten závoj hviezd bol taký hustý, že som sa v ňom stratila. Dlhý rad turistov, beduínov a tiav pripomínal rozprávkový sprievod s lampášikmi. Zmorený ľudský had pod jasnými hviezdami zbieral zvyšky síl na výstup k Bohu. Zatajila som dych. Normálne živá biblia. "Vraj najväčšia tma je pred úsvitom" utešovala som seba aj Petru, keď nám dochádzala energia. Beduíni mi popri ceste ponúkali náramky, čierny čaj, vankúše a škaredé bagety. Skupinka veriacich kľačala s ružencom v ruke a jeden z nich predčítaval Desatoro. Jeho hlas hrmel medzi skalami. Japonci boli ovešaní kamerami a zadýchaní Francúzi išli otestovať jediný záchod v okolí. Smrad, ktorý odtiaľ vyrážal bol agresívny a spoľahlivý. Zabil všetky baktérie. Tak sme to zvládli! Vydýchli sme si hore.Do východu slnka zostávalo tridsať minút. Dívala som na troch Indov, ktorí zaujali polohu lotosového kvetu a boli už ďaleko, ďaleko odo mňa. Skrútila som sa do klbka a snažila sa nemyslieť na treskúcu zimu.Tak tu sedel. Opretý o palicu, ktorou rozdelil Červené more. Tu mu dal Boh návod na život. Nastavila som tvár bledému vychádzajúcemu slnku a privrela oči. Žiara bola ešte jemná, takmer nebadateľná. Od Boha ma delili len minúty. Chcela som v sebe vydolovať pocit plachtiaceho orla, otvoriť dušu a mať taký ten Budhov feeling. Špičky vrchov sa pomaly vynárali z hmly. Žltá farba zaliala hlboké končiare, ich masívne obrysy ma oslepovali. Pod nami vyrástlo skalné kráľovstvo. Mladučký beduín si na vyšúchaný obrus rozložil kamienky, ktoré sa chystal predávať. Toľkokrát bol svedkom rodiaceho sa dňa na Mojžišovej hore, že sa už nepozeral. "Nič.... " ozvala sa opatrne Petra. To slovo pálilo na jazyku, ale akokoľvek som sa snažila, videla som iba nevyspatých turistov a vrcholky hôr v rannom opare. Po Bohu ani stopy. Na druhý deň sme nastúpili na rozheganú loď. Pred nami šíre more a v hlavách slaný vzduch. Prúd vo vlasoch ma uspával, keď tu zrazu - delfín! Dva tri... Celé húfy delfínov šantili popri nás! Vymrštené do závratných výšok s ľahkosťou pierka dopadali na spenené hrebene vĺn. Kvapky na ich oceľových chrbtoch sa ligotali, v slnečnom odraze pripomínali perly. Voda špliechala na všetky strany. Bola som z toho celá zimomriavková. Baletky z morských hlbín predvádzali tanec slobody. Plutvami sa dotýkali neba. Waw."My sme ho čakali včera" vyjachtala som. "A Boh sa ukázal dnes" dokončila Petra.