Spoveď upratovačky alebo život v kýbli

Autor: Monika Nagyova | 2.7.2013 o 8:59 | (upravené 2.7.2013 o 14:39) Karma článku: 16,78 | Prečítané:  3116x

Panebože, ja fakt drhnem dlážku. Hovorila som si s vlasmi ledabolo zopnutými, so špinavou handrou v ruke. Kľačala som pri kýbli s mútnou vodou, zohnutá nad vlastným osudom.

Zvykla som cestovať hrkálkou z našej dediny do okresného mesta. Vo vlaku vždy smrdelo, otvorila som okno, aby na mňa fúkal svieži vzduch. Privrela som oči a snívala, že raz pôjdem na koncert Madonny. Keď mi už omrzol nos, oblok som privrela. Dívala som sa na kopce, z ktorých stúpala para. Fajčiaca hora, usmiala som sa v duchu. V parku na lavičke ma raz oslovil jeden chumaj. Enter alebo delete? Delete. Radila mi intuícia. Stlačila som enter. Netuším prečo. Zašla som s ním na kávu a skončili sme v sobášnej sieni. Mladučká poštárka a úradník. Od schránok ma presunuli za prepážku a odtiaľ na reklamačné oddelenie. Zdalo sa, že všetko sa uberá správnym smerom. Môj muž začal piť krátko po svadbe. Prepil nám budúcnosť. Stratila som prácu, vyhodili nás z bytu, tak sme sa presťahovali do Bratislavy. Známa mi dohodila lukratívny flek v päťhviezdičkovom hoteli. Vysávala som konferenčné sály a v prezidentskom apartmáne čistila záchody, ktoré boli nasiaknuté luxusnou bylinkovou arómou. Ja a môj muž sme v prenajatej izbe viedli dlho do noci hlboké rozhovory. „Čo bude na večeru?“ „V mrazničke sú žemle, chumaj.“ Jedného dňa ma donútil ísť pešo za most až k hangárom. Našla som ho s bezdomovcami. Oči podliate krvou, v rukách miska, v nej fazuľová polievka a namočený chlieb. Vtedy sa mi prvýkrát podlomili kolená. Všade bola príšerná zelená farba a 150 železných postelí natlačených vedľa seba. Klesla som na jednu z nich, dvíhal sa mi žalúdok, vzduch bol presýtený vírusmi a výparmi z čuča. Bála som sa pohnúť, vnútri vo mne bolo všetko krehké, jeden zlý pohyb a boli by črepy... V ten deň sa hotel pripravoval na veľkolepú tlačovú besedu pre automobilku. Klient žiadal niečo dych vyrážajúce. Vraj potreboval dostať novinárov do kolien. „It's business critical, don’t you understand?!?“ ziapal hlavný dizajnér do mobilu. Skrčila som sa v rohu, nech nezavadziam. Vysávač som sa neopovážila zapnúť. Okolo mňa kmitali ženy v ihličkách a s papiermi v ruke. Vo vzduchu visel prúser. Dizajnér treskol mobil o zem. „God damned!!!“ zahučalo celou miestnosťou. Rozhostilo sa pichľavé ticho. V tom mi pípla sms, zalial ma pot. „Kde je strúhanka?" Chumaj. Všetci sa dívali na mňa. Hostesky prevrátili očami. „Nepotrebujeme Vás teraz!“ okríkol ma promotér. Tak som si išla kúpiť kebab. Postavila som sa do radu. Predo mnou stála hŕstka asi osemročných faganov. Hluchonemých. Smiali sa a šermovali rukami. Bola som ako obarená. Zabudla som dýchať. Konečne som vo svojom úbohom živote videla naozaj šťastných ľudí! Ruksaky mali prehodené na chrbte, prsty im tancovali vo vzduchu a neprestávali sa smiať. Mali celý hluchonemý život pred sebou. A tešili sa. Ten kebab som si nikdy nekúpila. Zozbierala som zvyšky sebaúcty a v najbližšom kníhkupectve som si kúpila angličtinu pre samoukov. Prestala som byť obeť.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.


Už ste čítali?