Čas vynoriť sa

Autor: Monika Nagyova | 24.5.2013 o 16:32 | Karma článku: 11,58 | Prečítané:  770x

Tmolíš sa s ostatnými mravcami okolo autobusovej stanice. Kupuješ si hot dog, pobehneš, padne Ti taška. Prsty od horčice, v ústach biely rožok. Natlačíš sa na posledné schody, autobus sa ťarbavo rozbieha zo zastávky. Ostali po Tebe len omrvinky.

Už nedokážeš zavetriť predzvesť búrky. Si necitlivý k vnemom. Hádžeš do seba farebné, vitamínové guľôčky a je Ti to prd platné. Niekedy sa uprostred noci prebudíš a uvedomuješ si krutosť času. Potme si napustíš pohár vody a mračíš sa do obloka. Na jazyku prehadzuješ číslovku Tvojho veku. Vyvodzuješ dramatické závery, ktoré Ťa desia. Nemáš šajnu, čo robíš zle. Chceš žiť medzi riadkami, vpratať sa do kože a cítiť neznesiteľnú ľahkosť bytia. Radšej zalezieš do postele a svojich démonov pri raňajkách nespomenieš. Chodíš s vytlačeným citrónom na tvári. Zatúlaný pes zo sídliska Ťa nenadchne. Aj keď má iba tri labky. Utekáš za mesto, hľadať stromy a úľavu. Tá neprichádza. Skúšaš tekuté lieky. Fľašu čohosi. Ale cigaretový dym v bare Ti rozreže oči a si tam, kde si bol. Občas sleduješ ostatné mravce. Postrehneš, že žiť v luxuse a žiť luxusne sú dve odlišné veci. Oproti Tebe kráča starší muž. Vystúpil z trolejbusu a usmieva sa. „Ahoj", povie radostne do mobilu. "Mám teplý chlieb a syry, môžeš postaviť na kávu, o chvíľu som doma." Opäť sa usmeje. Zrazu okolo Teba prefrčí žena v teplákoch. Beží smerom k odľahlej, zelenej ceste. Vyzerá tak inak. Živo. Spomenieš si na dievča, ktoré si raz videl v zime. Mohlo mať dvadsaťpäť. Sako, sukňa a opätky. Asi celý deň sedelo v office. Bol typický februárový pondelok. Trochu sychravo, mesto bez davu a hluku. Kúpilo si veľký kus šunkovej pizze, dalo si ju ohriať a zobkalo z nej. Večer o deviatej. Pomalou chôdzou. S voňavou pizzou. Bez výčitiek, bez náhlenia. Akoby všetko zaniklo, ostali len dažďové kvapky a jej pôžitok. Luxus, napadlo Ti vtedy a spýtal si sa sám seba, kedy si naposledy len tak v strede dňa zaspal na gauči. Tvoji známi Ti do mozgu tlačia konšpiračné teórie. Sú nenásytní, chcú, aby si uveril, že celý svet riadia iba štyri židovské rodiny. Že my sme otroci. Štyri židovské rodiny nás majú v hrsti. Je Ti to jedno. Čašníčka pred Teba práve položila štyri slivkové gule. Na druhý deň ideš do fitka. „Všetko ma ničí“, sťažuješ sa recepčnej, akoby Ťa ukrižovali na jeruzalemskom kopci. „Už nevládzem.“ „Najvyšší čas vynoriť sa“, zašveholí veselo ona. Vtedy Ti docvakne, aký si blbec.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.


Už ste čítali?