Beduín style

Strhnem sa. Vyľaká ma šialený zvuk híkajúceho somára, tu v kaňone sa ozýva oveľa hlasnejšie. Naobliekané stareny sú zašité v skalných dierach a popíjajú čaj. "Neboj sa," upokojí ma mladý beduín s čelenkou na hlave, ktorý sa zrazu vynorí predo mnou. "Hľadá svoju mamu, vidíš?" Zoskočí zo somára a palicou ukazuje dole, kde stojí priviazaná mulica. Popoženie splašené mláďa k mame, svoje zviera chytí za opraty a ďalej sa štveráme spolu. Slnko páli, ale rozhovor s ním mi do žíl vlieva studenú minerálku. "Ty máš Margueritinu knihu? Ukážem Ti moju mamu!" berie knihu, ktorú nesiem pod pazuchou a listuje. "Táto tu je moja mama!""Je to dobrá kniha?" pýtam sa na príbeh Austrálčanky, ktorá zostala žiť v červených skalách jordánskej púšte."Netuším. Ja neviem čítať, ani písať", odpovie perfektnou angličtinou."Prosím?“ vyletí zo mňa."Neviem písať ani čítať. Načo. Stačí sa rozprávať s ľuďmi, tí Ti povedia všetko," smeje sa bez okolkov. Je celý od piesku, slnka a šťastia. Priškvarená pokožka, snehobiele zuby, srsť na nohaviciach, drsné ruky, iskra v očiach. Dívam sa na neho ako na zjavenie. Hovorí mi o ľadových nociach a o jedinom svetle, ktoré vrhá mesiac. O hviezdach, ktoré sú tak jasné, že pichajú v očiach. Vodovody, elektrické stĺpy a facebook mu nič nehovoria. Nezaujímajú ho športové prenosy ani výška odvodov. „Ja ráno vstanem a neviem čo bude," švihne somára. Sme vysoko. Sledujeme nádherný výhľad. „Milujem to tu“, povie do ticha.Ak by ma netlačil čas, stojím tam doteraz. Je ťažké odlepiť sa od človeka, ktorý je absolútne bio, stopercentne natural. Bez umelého farbiva, bez chemických prísad, bez umelej arómy. S veľkými čiernymi očami. Negramotný, zhovorčivý, nezabudnuteľný.