Beusák

Ďuro dlho zvážal ľudí z Patrónky, teraz ho v podniku presunuli do úplne inej časti mesta, ale aj tak nadáva ako jeho dedo z Oravy. Ten zvykol zdvihnúť bakuľu a hromžil, až sa v okolitých domoch okná privierali a závesy zaťahovali. O 4:25 Ďuro rozkúril voz, zabednil okná a vyštartoval z vozovne. Presne o pätnásť minút už s dôchodkyňu, tak nazýval svoj trolejbus, naberal prvých zúfalcov. Ďuro zapol oznamovanie zastávok na najvyššiu hlasitosť. Bolo mu jedno, že všetci spia a mátohy na sedadlách chcú svätý pokoj. A tak driemajúcim vrátnikom, upratovačkám a údržbárom preťalo hlavu piskľavé zvonenie a ženský hlas do nich hučal, že nasledujúca zastávka je Pažítková. Zora, mladá sestrička z ružinovskej nemocnice, nastúpila tretími dverami. Oblok sa nedal otvoriť. Sadla si k oknu a prižmúrila oči. Najradšej by ten reproduktor roztrieskala, ale to by najprv musela zabiť šoféra. Dala si do uší slúchadlá a zadívala sa na zateplené paneláky. Zora chcela uniknúť z reality, ale ani britskí Muse neprehlušili hlasný amplión. Mala pocit, že niet kam ujsť. Oprela si hlavu o špinavé sklo a silno privrela oči. Ďuro dôchodkyňu vôbec nešetril. Trmácal sa s ňou rozbitými ulicami, prudko brzdil a narážal do obrubníkov. Dôchodkyňa robila čo mohla, drhla sa, potkýnala, nahlas vzdychala a protestovala. Ďuro jej signály nezachytil. Vo svojom teplom pelechu počúval rádio Devín, pil kávu z termosky a ujedal zo syrového chleba. Ďuro neznáša, keď sa mu gadžovia natlačia k prvým dverám. Vtedy by vraždil. Má pocit, že mu cez sklo dýchajú na krk. S krikom ich posiela dozadu. Ďuro má totiž najradšej voľný priestor a slobodu. Usmial sa pri myšlienke na poobedňajšie voľno a nahlas si v kabínke odgrgol.