Si budúcnosť tohto národa

Doširoka otvoríš okále a rozbehneš sa k cigánčatám. Majú na rukách chorú mačku. Nevadí. Ty vnímaš len jej huňatý chvost a šteklivé fúzy. Mračíš sa, keď Ťa láskavá matka ťahá od tých rozkošných otrhancov preč. A nechápeš prečo matka zrýchli krok, keď prechádzate okolo hŕstky bezzubých, zasnených ľudí. Všetci sú na predlaktí dopichaní od včeličky. Juj, to muselo štípať, pomyslíš si cupitajúc popri nich.Si klbko života. Nebojácny, šantivý, nezaťažený. Už na Teba nezaberajú ani bosorky. "Má bradavicu pod nosom? Nemá! Tak to nie je striga!" Matka sa vyhráža zbytočne, chceš nanuk a budeš ho mať. Nejaká starena na ulici Ti v tom nezabráni. Keď v škôlke Filipkovi nadávajú do hlupákov, zastaneš sa ho. Keď Lenke berú hračky, zakročíš. Spravodlivosť sa na Tebe prejavuje sama od seba. Z jazera nevyliezaš. Naveľa Ťa ocko odtiaľ dostane, máš fialové pery, už to nie je sranda. "Ujo, hoď ju do vody! Prosím!" rozbehneš sa k rybárovi. Máš zázračnú moc. Rybár, s boľavými kĺbmi a trombózou, sa usmeje a hodí rybku späť do vody. Prekvapí sám seba. V záhrade sa premeníš na čerta, narastú Ti rohy a chvost. Trháš zelené paradajky, babka Ťa naháňa po dvore. Zahneš za krík a skočíš na ňu zozadu. Zvalíte sa na trávu, smeješ sa a je to nákazlivé. Rehoce sa aj babka. Všetko čoho sa dotkneš, ožije. Akurát dedove zajace už melú z posledného. Túžiš sedieť v cukrárni a cestovať vlakom. Nepohoršuješ sa, nesúdiš, nekalkuluješ. Tvoj svet nie je čiernobiely, máš čisté oči a srdce na dlani. Kade chodíš, rozdávaš lízatká. Si budúcnosť tohto národa. Bodaj by si sa nikdy nezmenil.