Jano a Dano

Autor: Monika Nagyova | 2.11.2012 o 9:01 | Karma článku: 10,22 | Prečítané:  798x

Dano sa zasekol. Nemarí sa mu. Na stole pagáče, fľaše vína, okolo stola ovisnuté spolužiačky, priblblí chalani a vo vzduchu cigarety. Je šiesteho októbra. Je tu správne. Dych mu vyrazil Jano.

Jano bol vždy pár krokov pred nimi. Nemusel sa na nič hrať, veľa hovoriť, ani zabávať okolie. Jano to mal proste v sebe. Kúzelník. V triede vynikal hlavne ľudsky. Očaril každého, sial a zberal úrodu na všetkých frontoch. Mrštný na telesnej, šikovný na dejepise a vynaliezavý na nemčine. Dano ho mal úprimne rád, prerehotali spolu nejeden deň. Na stojáka tlačili zabíjačkové špeciality, na pumpách zbierali odfúknuté bankovky a prešli spolu Áziu. S batohom sa váľali v blate, zdolávali kopce, raňajkovali na Broadway, raftovali, srandovali. Jana nikdy nič neštvalo. Ani babenky, ani šéf, ani holohlaví vypatlanci v sade Janka Kráľa. Každé ráno vstával pravou nohou a času mal more. Dana nesmierne bavil ten vnútorný pokoj, ktorý z Jana vyžaroval. Pred pätnástimi rokmi sa ich cesty rozišli. A dnes sa stretli. Na stretávke. Dano nevidel skrachovaného Riša, napúdrovanú Vieru, rozvedeného Šimona, pribratú Mariku. Dano videl Jana. Jana, ktorý od základky dokázal úžasné veci. Mal ešte čistejšie oči, zdravšie telo, pohodovejší úsmev a šťavnatejší humor. Mal živnosť, psa, iskru, dom, fajn ženu, splatenú hypotéku, hlboký spánok, pokoru a dve deti. Do páru. Ešte aj to mu vyšlo. Dano stratil chuť na čokoľvek. Na jazyku cítil víno a bolo mu ničomne. Akoby mu niekto pri uchu zvonil tým najodpudivejším zvoncom. Išlo mu roztrhnúť lebku. Najradšej by niekoho zahrdúsil. Ešte chvíľu civel na Jana, zahasil cigaretu, zdvihol sa a odišiel. Dano sa zakuklil. Zašil sa do všedných dní, ulíc a slovenských seriálov. Od tej nešťastnej stretávky počul iba ticho. Ticho, ktoré mu rezalo hlavu. Myšlienka, že premrhal svoj život ho zrazila na kolená. Smutnel, tlstol, zabúdal. Jeden novembrový deň sa díval na žeravú guľu, ktorá vôbec nehriala. Pichal ho studený vietor, krákanie vrán a vrece zabitých rokov. Obzrel sa a nevidel za sebou nič. Samé slepé ulice. Štyridsaťročný nezodpovedný chlap s dvojitou bradou. Zbabrané vzťahy, nespočetné prenájmy a nevyužité príležitosti. Rozhliadol sa. Chlad, trepot čiernych krídiel a vražedné ticho. Ako sa sem dostal? Jano mu otvoril oči, precitol do pekla. Dospel. Nabral vzduch do pľúc a neisto vykročil. Danovi už vykúkali šediny, pravidelne tuhla šija, už menil svoje zuby za umelé a on sa len učil chodiť. Ako hovorieval jeho dedo, nikdy nie je neskoro.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.


Už ste čítali?